je dusné augustové ráno. Muži a ženy v krojoch prichádzajú na pole za dedinou. Čaká ich náročný deň. Žatva prebieha v letných horúčavách. Chlapi žnú obilie dlhými kosami a za nimi chodia ženy, ktoré popadané klasy viažu do snopov. Zdá sa nám, že sme sa preniesli späť do 19. storočia. 

Nie sme jediní. Okolo nás stoja diváci, ktorí pozorujú prácu mužov a žien v krojoch s rovnakým záujmom. Sme na folklórnom festivale Hontianska paráda v obci Hrušov. Ale pocitovo sa strácame v minulosti, kde je folklór všadeprítomný a tradície sú každodennou normou, nie voľnočasovou aktivitou. 

neotravujte, tu sme pri žatve!

„Ľudia si kedysi viac pomáhali. Bolo tu cítiť väčšiu súdržnosť,“ hovorí Michal popri kosení. Aby dedinčania dokázali obhospodáriť svoje polia, museli si chodiť navzájom vypomáhať – raz sa kosilo u jedného, inokedy u druhého. Žatva tak trvala celé leto. Malo to aj svoje pozitíva, najmä už spomínanú komunitnú spolupatričnosť. Michal, ktorý je oblečený v tradičnom kroji, slovo „súdržnosť“ zopakuje viackrát. 

boris németh

Ešte je stále ráno, ale už teraz je horúco. Kosenie s ťažkou starobylou kosou, navyše v dobovom kroji, musí byť náročné. „Dá sa to,“ odpovie Michal, keď sa ho na to pýtam. „Ak viete kosiť doma, tak toto ide už od ruky. Je to ľahšie ako normálne kosenie buriny. Ale vie to byť aj namáhavé. Chcete si vyskúšať?“ pýta sa ma s úsmevom. 

boris németh

Kosenie obilia je len prvá časť zložitého procesu. Nasleduje druhá, ktorou je spracovanie, teda preosievanie. Alebo inak povedané: oddeľovanie zrna od pliev. V pradávnych dobách sa to robilo mlátením. Šuhaji a devy mlátili žito cepmi, pokým sa neoddelilo zrno od sena. Spoločne s priemyselnou revolúciou sa v 19. storočí začali objavovať prvé stroje (tzv. mláťačky), ktoré ľuďom túto robotu uľahčili.