v nedeľu večer som rozmýšľal, že oslavy Novembra žiadne prehnané nádeje do mňa nevliali, ale aj tá hrozná otrava krvi – rezignácia – sa nám našťastie vyhýba. Hovorím nám, pretože toto bol November ľudských spojení. Mnohé musíme vytvoriť znova. Dva dni, ktoré som prežil v mračiacej sa Bratislave boli o tom.

park obetí hraničiarov

V Petržalke máme Námestie hraničiarov, čo je by zodpovedalo, keby niekde v Nemecku mali Waffen SS Platz. Hraničiari mali primárnu úlohu strážiť hranice pred „narušiteľmi“ – rozumej ľuďmi, ktorí chceli odísť do slobodného sveta a z klietky socializmu nemohli – a v prípade, že ich nemohli zadržať, tak ich zastrelili alebo pustili na nich psov, cvičených na zabíjanie. 

Na československej hranici zomrelo najmenej 288 civilistov. 49 na Slovensku. V Petržalke ich od roku 1956 do roku 1986 podľa záznamov zavraždili 19. 

Všeobecne známy je prípad osemnásťročného nemeckého hudobníka Hartmuta Tautza, ktorý chcel odísť za svojim otcom, vybral si petržalský prechod. Pohraničiari naň pustili psov, ktorí ho brutálne dohrýzli. Možno by mu lekár dokázal pomôcť, ale tí pohraničiari, po ktorých je pomenované námestie, ho nechali zomrieť. To už bolo v roku 1986. A nie, nebola to chyba jednotlivcov.