asi si poviete, že po zvolení Trumpa má slobodný svet (aj Slovensko) iné naliehavé témy. Možno máte pravdu, no chudák Ťapko, asi pätnásťročný zvierací starček, je v tom celom úplne nevinne, je to iba zástupný symbol, metafora medziľudských vzťahov. Možno ste už aj vy alergickí na všetky tie marketingové aktivity okolo psích útulkov, túlavých mačičiek pokútne kŕmených dôchodcami či dravej Slobody zvierat – najmä ak nás súčasne nechávajú ľahostajnými tragické osudy ľudí.
Tento článok pritom nechce moralizovať. Skôr sa spoločne pozastavme nad tým, ako sa hnedý psík stal predmetom jedného z najväčších občianskych vzopätí v kedysi baťovskom mestečku Partizánske, kde petíciu na jeho podporu v emotívne vyhrotenej atmosfére podpísalo vyše 1 100 občanov. A ako sa stal „celebritou“ (Adela, prepáčte to porovnanie) televízií a printového bulváru. Ťapko je prosto fenomén. Možno raz o ňom vzniknú knihy, filmy či divadelné hry – bez preháňania.
investigatívna žurnalistika
Od primátora mám iba približnú adresu. Ulica Veľká Okružná. Periféria mesta, paneláky, garáže. A opäť, paneláky, garáže, hrádza. Podobný pochmúrny obraz, aký nájdete v celom bývalom východnom bloku od Drážďan po, dajme tomu, Jerevan. Áno, prispieva k tomu aj jesenné počasie.
„Od Ťapka bol v Partizánskom slávnejší už iba Baťa.“
„Kto? Rudo Čapko? Ten býva tu vedľa,“ ukazuje mi rukou prvý chodec, pri ktorom zastanem, stiahnem okno spolujazdca a pýtam sa ho, kde tu býva ten slávny psík. „Ťapko! Ťap-ko!“ kričím na neho v hluku ulice. Mykne plecom, že veru nevie. Nevzdávam sa.
„Máte šťastie! Pred tromi minútami Ťapko prebehol po tejto ceste. Skúste ho pohľadať na hrádzi. Chodí tam pravidelne na prechádzku,“ vytiahne o pár minút neskôr zaolejované ruky z motora starej renaultky muž v strednom veku v garážach. Skôr než šliapnem na plyn, dodá: „Od neho slávnejší tu bol iba Baťa.“
Na hrádzi venčí staršia pani troch psíkov. Na vôdzke má (podľa abecedy) čivavu, jackrussela a kokršpaniela. Vedľa je štvrtý psík, ale ani to nie je On. Prepadám ľahkej skepse. Pani na mňa zazerá: „Len mu, preboha, neublížte. Sľúbite mi to, áno?“ Čivava vrčí. Dávam bez problémov sľub. Ľudia naokolo sa zastavujú. Radšej cúvam, smerom k panelákom.
„Keď ráno prišli Ťapka odchytiť, ľudia z okolia policajtov zasypali sprostými nadávkami, takže sa zľakli a odišli.“
Nesmelo nazízam pod schody pri vchodových bránach – tu niekde to musí byť. Študentka ma naviguje smerom k prvému vchodu v dome. Láskavý čitateľ odpustí, presnú adresu v záujme ochrany osobných údajov Ťapka a rešpektu voči jeho súkromiu neuvádzam (máme ju v redakcii). Opatrne sa zakrádam. Starostliví nájomníci tam dali zboku kartóny, prečo asi? Ako prvé počujem tiché zavrčanie. Urobím krok a pes začne hlasno štekať. Skloním sa, v podrepe opatrne postupujem. V skutočnosti je menší než v médiách. A krajší. Breše ďalej, potvora jedna.
„Ťapko? Si v poriadku?“ vykloní sa dôchodkyňa z balkóna na druhom. „Ťapko? Nerobia ti zle?“ pridáva sa pani z tretieho. Cvaknem zopár fotografií a radšej odchádzam. Chlapovi pri renaultke poviem, že sa pomýlil, Ťapko je u seba doma.
prvý komunitný pes
O dve hodiny skôr sedím v kancelárii primátora Jozefa Božíka (34). Dnes majú frmol, práve tu bol Fico. Bizarná zhoda okolností, no úprimne? Nezaujíma ma premiér, ale Ťapko. Primátor, bývalý podpredseda bývalého HZDS-ĽS, vie vycítiť nálady ľudu. A ľud je na strane psíka. Teda, väčšina ľudu, ale nepredbiehajme.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.