na úvod zopár čísel. V roku 2015 žilo v tejto krajine 641 storočných a starších ľudí, vlani bolo na Slovensku 452 tých, ktorí majú viac než 101 rokov. Fotografie ich vľúdnych a usmiatych tvárí sa z času na čas objavujú nielen v lifestylových médiách. Pôsobia upokojujúco, trochu ako reklama na vedecký výskum a liečivé preparáty. Aha, čo už medicína dokáže! Dlhovekosť je pritom skôr genetická záležitosť. „Churchill jedol pečené kačky, fajčil cigary a pozri, dožil sa deväťdesiatky,“ zvykla vravievať jedna moja stará mama. Dožila sa deväťdesiatšesť rokov. S mastnými jedlami, pochopiteľne. Inak, moja druhá stará mama sa dožila iba o štyri roky menej.

Matuzalemský vek, nič pre mňa, poviete si. Nesmrteľnosť (aj keď iluzórna) je skôr postrachom či fóbiou, ktorá sa opakuje v mnohých umeleckých dielach. Predstava nesmrteľnosti nás skôr desí, vnímame ju ako trest. Pretože si predstavujeme samých seba ako bezvládne dezorientované bytosti, v lepšom prípade na vozíku. Napokon, kto by chcel žiť príliš dlho, či dokonca večne? Ale čo znamená „príliš dlho“? Japonci či ľudia pod Kaukazom by o tom vedeli svoje. A čudovali by ste sa, užívajú si to.

jedlo, televízor, jedlo, televízor

Vlani 24. júna si užili v Zariadení sociálnych služieb Borinka v Nitre menšiu alebo, presnejšie povedané, väčšiu oslavu. Desiatky ľudí, medzi nimi zástupcovia mesta, prišli s kyticami gratulovať k „stovke“ pani Márii Hozlárovej. Pri stoloch s tortami a inými dobrotami ich privítala na vozíku čiperná dáma s hustými dlhými bielymi vlasmi a náhrdelníkom. Je iba druhou klientkou tohto zariadenia, ktorá sa dožila takého požehnaného veku.

„Čierne obočie, ako majú v televízii, to by som chcela najviac,“ opakovala a rozosmievala svoje okolie, keď sa jej pýtali, po čom najviac túži. Raz darmo, nezaprie sa.

Narodila sa v roku 1916 v Kostolnom Seku. Vydala sa za železničiara, bývali s manželom v Lužiankach. Mali spolu dve deti. Syn zomrel, dcéra a vnučka sa o ňu vzorne starajú, prichádzajú za ňou do Borinky takmer denne. Od jari do jesene ju brávajú do pekného parku v areáli zariadenia. Celý život pracovala v šľachtiteľskom podniku ako robotníčka. Až do roku 2003 žila v garsónke Domu opatrovateľských služieb, jej zdravotný stav sa však zhoršoval, opúchali jej nohy, nevládala, odpadávala: preto jej dcéra, ktorá už takisto nie je najmladšia, požiadala o premiestnenie pani Hozlárovej do Borinky, kde ju aj prednostne umiestnili. Borinka je špecifické zariadenie, ktoré poskytuje aj zdravotnícku starostlivosť pre ľudí s Alzheimerovou chorobou a inými typmi demencií, čo je v kontexte podobných domovov ojedinelé. Osem lekárov sem dochádza ku stoštyridsiatim klientom.

Z dostupného životopisu pani Hozlárovej sa dozvieme aj to, že rada varila. To pri ženách až tak neprekvapuje. Dodnes má apetít, obľubuje najmä parené buchty, mäso menej. Takisto má rada ručné práce, ktoré súvisia so záhradou, napríklad aj teraz v Domove ešte rada preberá fazuľu. A ako vyzerá jej bežný deň?

„Začneme ráno hygienou, potom ju spolu s ostatnými vezmeme na raňajky, po nich pozerajú televízor. Okolo jedenástej je čas obeda, pani Hozlárová sa ešte sama stravuje. Stačí, ak dáme pred ňu jedlo. Poobede klientov odprevadíme na izbu, dávame ich spať. Nasleduje olovrant, rozprávajú sa medzi sebou v spoločenskej miestnosti, opäť sledujú televízor. Nuž, a na ostatok je večera, ona ľúbi najmä rožtek s mliečkom,“ opisuje sled pravidelných rituálov opatrovateľka Elena Páleníková.

Pochopiteľne, pokúšal som sa najstaršej obyvateľky Borinky, ktorá obýva izbu s mladšou kamarátkou, aj niečo opýtať. Nemala asi najlepší deň, nerozumel som je jej alebo ona nerozumela mne. Zrak jej slúži asi lepšie než sluch. Ale usmievala sa. Na stenách pri posteli mala fotografie svojich blízkych. Čo je zaujímavé, napriek vysokému veku sleduje v televízii aj správy a politiku. Alebo naopak – napriek sledovaniu politického diania sa dožila vysokého veku. Nie je zbavená svojprávnosti, takže môže voliť. Ale nevolí. „Pri voľbách už, žiaľ, naši klienti nie sú veľmi v obraze. Niektorí nám vravia, že by volili Čarnogurského. Keď im povieme, že ten už nekandiduje, tak iba mávnu rukou: aj tak ho volíme,“ smeje sa Páleníková a dodá: „Pani Hozlárová si občas sama povie, že už má sto rokov, ale možno si to ani neuvedomí.“