prvé dni sú o jednom dlhom, hlbokom výdychu. O tom, ako človek zabudne na predošlý život, na aktuálne rokovanie Národnej rady, na Andreja Danka, na brexit. Prvé dni sú aj o oživovaní spomienok na staré lásky a nádeje, ktoré zostali kdesi tam, ďaleko za nami.
Štvrtý deň pochodu. Cieľom je mesto Guernica, ktorej bombardovanie inšpirovalo Picassov slávny obraz. Boris si kráča svojím tempom. „Spomaľ!“ kričí na mňa. Ale ja musím ísť rýchlejšie, chcem predbehnúť všetkých pútnikov, pohŕdavo sa pozerám na ich kvalitné vybavenie, letím a kilometre sa mi míňajú pod nohami. Nejem, letmo vypijem dúšok vody. Dôjdem do cieľa. Sedím na lavičke a čakám. Získal som ledva polhodinu. No aj ráno chcem vyraziť čo najskôr, ideálne úplne prvý. Chcem cítiť, že nestojím na mieste, pretaviť životnú filozofiu do fyzického pohybu. Chyba. Kupujem v lekárni náplaste na otlaky. Predavačka hovorí, že najväčšia chyba je hnať sa do cieľa. Neexistuje na to žiadny dobrý dôvod. Precitám. Treba spomaliť, začať dýchať v harmónii s duchom putovania, odovzdať sa krajine, náhodným spolupútnikom, prítomnému momentu. A kochať sa.
Boris Németh
Tak sme sa kochali. Peregrino menu sa skladá z troch základných častí. Prvý chod, napríklad polievka. Na tú šošovicovú si pamätám celkom presne, jedli sme ju pri obrovskom moste predeľujúcom Galíciu od Astúrie. Navarila ju mohutná dáma, ktorá nám nerozumela ani slovo, ale postarala sa o nás. Ako pokrvná matka. Po predjedle príde hlavná časť, napríklad teľacie mäso, ryba, chobotnička. K tomu fľaša vína. Prípadne sladký dezert. Raj.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.