Som zdravotný klaun

mária Benkovská si len pred chvíľou zložila biely lekársky plášť, červený nos, ukulele a kvíkajúce prasiatko s potápačskými okuliarmi. Už nie je Cica Hopsalková, ktorá predtým tri hodiny vymýšľala žarty pre deti „na onkoške”. Tri hodiny náročnej práce na nej nezanechali stopu – je nabudená, plná energie a keď si spomenie na príhodu z nemocnice, poriadne sa zasmeje. O hodinu neskôr príde aj Peter Važan s vrecom na pleci, v ktorom má rekvizity doktora Kapustu. Na tričku kaleráb a v ruke obľúbený kufrík s nástrojmi – napríklad aj s malým skrúteným hovienkom. „Pán pacient, môžete sa prosím postaviť, aby som odobral vzorku, ááá, ďakujem,” vysvetľuje Peter, keď vyťahuje gumenú rekvizitu spod malého pacienta. Peter Važan je narozdiel od Márie Benkovskej po troch hodinách na detskom oddelení vyšťavený. Potrebuje oddych a čas na to, aby si zážitky z nemocnice v hlave urovnal. 

Byť klaunom v detskej nemocnici nie je len milá a dobročinná aktivita. Je to hra, a to taká intenzívna, že sa pri nej človek zadýcha a prepotí si tričko. Obaja robia klaunov už viac ako päť rokov a vedia, aká veľká je odmena: Veď čo je viac, ako poriadny smiech dieťaťa, ktoré si v posteli našlo gumené hovienko? 

vytrénovaní profesionáli

Prvý klaun, ktorý vstúpil do slovenskej nemocnice, bol zakladateľ združenia Červený nos Gary Edwards. V roku 2003 zabával detských pacientov v bratislavskej Detskej fakultnej nemocnici celých sedem hodín. Nielen deti, ale aj lekári a zdravotné sestry boli nadšené. A vtedajšia primárka Kliniky detskej hematológie a onkológie Daniela Sejnová Edwardsa požiadala, aby klauniády priniesol aj na Slovensko. „Stáva sa, že sestričky na nás čakajú ako na vykúpenie. Keď treba zobrať krv, alebo ošetriť oko, ktoré nechce prestať plakať,” vysvetľuje Mária Benkovská.