parkujeme kúsok od hlavnej cesty, ktorá spája metropolu Žitného ostrova so Šamorínom. Pred nami industriál, sivý ako obloha nad nami. Ozývajú sa kovové údery, vidíme areál plný garážových brán. Tak správne špinavý, zamastený a hrdzavý, skutočný raj pre rôznych garážových majstrov a kutilov. Nezainteresovaný človek sa do tejto zóny dostane zvyčajne iba vtedy, keď si ide dať vymeniť na konci sezóny na aute pneumatiky alebo keď potrebuje, aby sa mu večne zaneprázdnený a otrávený „majster“ pozrel pod kapotu.
Už zdiaľky nás pozoruje. Stojí pred autom a zavretou garážou, v ruke cigareta. Vymieňa si pár slov s garážovým susedom. Po maďarsky, takže nerozumiem. Víta nás opatrným úsmevom spoza dlhých prešedivených vlasov. Dlhovlasý rebel a raketový konštruktér Csaba Boros.
csaba, neblázni
Otvára garáž a vstupujeme do jeho kráľovstva. Okolití garážnici na nás poškuľujú, a tak sa hneď Csabu pýtam, ako ho tu prijali chlapci od vytunovaných áut. „Najprv sa báli, že to tu buchne,“ hovorí s úškľabkom a prízvukom s maďarskou príchuťou. „Potom som im ukázal, že je to bezpečné. Nakoniec prišla televízia a už boli hrdí. Jeden maďarský novinár, ktorý tu bol, písal o nevykúrenej dielni. Dokonca viackrát. Možno nám ju nakoniec vďaka mne vykúria,“ smeje sa.
Má pravdu. Je tu zima. Rakety, kam oko dovidí. Teda, chce to zatiaľ pomerne veľa fantázie. Csabovu dielňu od tých druhých oddeľuje len igelit, ktorý prepúšťa maďarské koledy z rádia, ktoré vedľa hlasno hrá. V strede jeho kráľovstva tróni na podstavci dlhá raketa. Pri nej prepravný príves, všade kovové alebo kompozitné torzá toho, čo raz môže byť rodina suborbitálnych rakiet ARDEA (Amateur Rocket Development Adventure).
Je to Csabov detský sen a zároveň dieťa. Nie jediné. Doma má tri dospievajúce dcéry, preto hovorí o serióznom projekte, ktorý by mal raz zarábať. „Ide o to, prekryť chýbajúci trh. Stratosférickými balónmi vieme lietať do 50 kilometrov. Družice nemôžu ísť na obežnú dráhu pod 160 kilometrov, inak by zhoreli v atmosfére, takže je tam prázdny priestor pre suborbitálne rakety. Hranica vesmíru je podľa medzinárodnej konvencie 100 kilometrov, ale závisí to od slnečnej aktivity. Môže byť aj 120 kilometrov,“ vysvetľuje. Nedá mi to, tak vŕtam, prečo by mal svet čakať práve na jeho garážové rakety, keď už ich v arzenáloch kozmických veľmocí parkuje niekoľko druhov.
lietam na vosk
Oči mu ožijú od nadšenia a pustí sa do výkladu. Najčastejšie skloňovaným dôvodom sú „hybridné motory“. Ale čo to je? „Všetky rakety na zemi bežia na chemických motoroch. Poznáme dva typy – kvapalné, to je napríklad tekutý kyslík a vodík, na akom štartovali raketoplány, alebo tuhé pohonné látky. Hybridný motor je kombináciou oboch. Palivo je vo forme špeciálneho vosku, teda v pevnom skupenstve, okysličovadlo, teda oxid dusný, v kvapalnom stave. Sú najbezpečnejšie na svete, ani pri výrobe, ani pri transporte nemôžu vybuchnúť,“ presviedča ma Csaba a dodáva, že masovo sa nerozšírili preto, lebo ešte nie sú dostatočne vyvinuté.
„Konštruktér pohyblivých schodov vo Viedni mal už ako malý chlapec sen, že si raz postaví raketu.“
Csaba nie je žiadny raketový génius. Možno keby sa narodil v inej ére, mohol byť Robertom Goddardom alebo Wernerom von Braunom. Má svoju dennú prácu a toto je iba koníček na neskoré večery a víkendy. Otec mu v mladosti nosil časopisy o vesmíre a strýko bol astronómom v hurbanovskej hvezdárni. Hľadieť k hviezdam mu nestačilo, chcel sa k nim približovať. Staval raketové modely a učarovalo mu lietanie, preto skončil na Vojenskej akadémii v Brne. Doktorát obhájil na tému hybridných motorov.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.