V troskách kalifátu

u nás doma je krátko po Vianociach, tu v Rakke však bežný deň mesta v ruinách. Vo vrecku máme všetkých päť povolení, ktoré sme na vstup do mesta potrebovali. Rakka padla v polovici októbra, no dodnes to nie je miesto na život. „Až dve tretiny týchto ľudí ešte stále sympatizujú s Daešom,” hovorí nám pridelený vojak Sýrskych demokratických síl (SDF), ktoré mesto spod nadvlády radikálov oslobodili. Dostali sme ho na základni, aj armáda totiž potrebuje PR. Nič výnimočné sa nás vojaci nepýtali, nepreverovali nás.  Môžeme v Rakke z bezpečnostných dôvodov ostať iba do tretej popoludní a pohybovať sa len v sprievode. V ruinách, ktoré vidíme od momentu prekročenia  hraníc mesta, je stále množstvo nástražných výbušných systémov.

„Nechoďte tam, kde sedia tí chlapci. Míny...” varuje nás sprevádzajúci vojak, keď chceme ísť na slávny kruhový objazd Dalla. Aj keď, slovo slávny nie je asi úplne priliehavé. Práve tu boli ešte pred pár týždňami boje, džihádisti tu kedysi predávali jezídske sexuálne otrokyne. Dnes sa tu zhromažďujú ľudia. Zaujíma nás všetko, čo sa dá vidieť od svitu do mrku: aj námestie, kde prebiehali oslavy porážky Daešu, aj nemocnica a tiež štadión, kde boli posledné boje, pri ktorých sa urputne bránili tisícky džihádistov, väčšinou naverbovaných zo zahraničia. V útrobách budov by mali byť obávané mučiarne. „Nie, nijaké spiace bunky radikálov by tu už nemali byť,” tvrdia miestni znalci. Naozaj? Obrazy života tohto mesta, donedávna jedného z najdesivejších na planéte, sme predtým videli iba na videách z internetu. Skrytou kamerou ich natáčali cez mriežku ženskej burky, podobne Francúzi urobili v 90. rokoch pôsobivý film o Afganistane. Volá sa Kandahár.

Prach z púšte prebíja omnoho silnejší prach z ruín.  Nachádzame sa v samozvanej Demokratickej federácii severnej Sýrie. Ultraľavicový experiment  vznikol ako neuznaný, no fakticky fungujúci autonómny región podľa ideológie Abdullaha Apa Öcalana, väzneného lídra tureckej Strany kurdských pracujúcich (PKK).

z Košíc na sever Sýrie

Cesta zo Slovenska do Rakky trvá niekoľko dní. Aj keď je to z tureckého Gaziantepu do sýrskeho Kobání len niekoľko desiatok kilometrov, nás čaká niekoľko stovák. Pre dlhoročné spory ultraľavicovej Strany kurdských pracujúcich (PKK) a Turecka sú hranice so Sýriou uzavreté. Turci PKK považujú, podobne ako Európska únia a USA, za teroristickú organizáciu. No a ich sýrska odnož PYD stojí aj v pozadí Sýrskych demokratických síl (SDF), ktoré s podporou západnej leteckej koalície oslobodili Rakku. 

„ To, že v priebehu niekoľkých minút na ulici nájdeme mínu v tvare detskej hračky, výbušný opasok či staré ruské protitankové päste, si uvedomíme až neskôr.“

Musíme popri sýrsko-tureckom plote (Turecko ho vybudovalo popri celej hranici so Sýriou) prejsť až do irackého Kurdistanu, kde sa pre spor s irackou vládou nelieta, a odtiaľ na motorovom člne cez rieku Tigris do Sýrie. A potom už „len“ pár stoviek kilometrov do Rakky. Maličkosť. Cestou si ešte odskočíme do irackého Sindžáru za príbehmi jezídov. Náboženská menšina si pamätá minimálne 74 genocíd. A práve tá posledná, z augusta 2014, bola exemplárnym príkladom krutosti teroristov z Daešu. 

Sýria už na prvý pohľad pôsobí spustnutejším dojmom ako jej východný sused, iracký Kurdistan, o Turecku ani nehovoriac. Zreteľne to badať v Kámišlí. Cez plot vidíme moderné turecké paneláky, ktoré oproti sýrskym domčekom pôsobia ako z inej planéty. Ale neodmysliteľné kebaby a kurčatá sa aj tu veselo pečú na ulici, nechýba dokonca ani piatková diskotéka v rytmoch miestnej hudby. 

MATEJ ŠULCV útrobách štadióna boli mučiarne, diery v stenách slúžili na rýchly únik počas bojov.

Skutočné dôsledky bitky s Daešom pochopíme až v mestečku Ain Issa, šesťdesiat kilometrov severne od Rakky. Práve tu sídli veliteľstvo SDF, ktoré za pomoci západnej koalície bývalé hlavné mesto chalifátu oslobodilo. A žijú tu tisíce utečencov. Ďalej do Rakky pokračujeme už len s vojenským sprievodom. To, že v priebehu niekoľkých minút na ulici nájdeme mínu v tvare detskej hračky, výbušný opasok či staré ruské protitankové päste, si uvedomíme až neskôr.