najmladší štát v Európe si pripomenul (sloveso oslávil by bolo nadnesené) 17. februára desať rokov. Iba na porovnanie: Katalánsko a anektovaný Krym sú naďalej explozívne rozbušky medzinárodnej politiky, vedú sa o nich vášnivé polemiky. Naopak, Kosovo dopláca na ten najhorší možný osud. Zdá sa, že nikoho už príliš nezaujíma. Územie veľké ako tretina Slovenska s necelými dvoma miliónmi obyvateľov akosi zmizlo zo zorného poľa. Spoločne s Moldavskom je to najchudobnejšia krajina Európy, kde sú podľa reálnych odhadov dvaja z troch dospelých bez práce a kde sa každé rozhlasové správy začínajú alarmujúcou smogovou situáciou. To pre kúrenie tuhým palivom, najmä uhlím, pre zúfalo zastaranú tepelnú elektráreň Obilič, kde filtre menili naposledy ešte za socializmu v roku 1986, pre import ojazdených nemeckých dízlových áut, ktoré sa po vyradení z prevádzky vŕšia do háld na vrakoviskách.
Z roku 2016 mám aj tristnú skúsenosť s tamojším mizerným zdravotníctvom, v Mitrovici ma v noci prijali pre problémy so srdcom. Presnejšie, neprijali ma. Ušiel som im odtiaľ vo chvíli, keď sa blížil lekár do zablatenej ambulancie. Vtedy aj moje srdce pochopilo situáciu a radšej sa upokojilo. Takže ozaj nezávidím Kosovčanom a je úplne jedno, či Albáncom, Srbom, Turkom alebo Rómom. Kosovo, to je neustály boj o prežitie. V rokoch 1998-99 sa tak dialo pre vojnu, ktorá priniesla viac ako 13-tisíc obetí, dnes pre úskalia každodennosti. Aj náš Trebišov či Svidník sú v porovnaní s tým oázy prosperity.
rozpačité oslavy
Zmizli už aj ochrancovia, tútori. Očakával by som, že okrúhle desiate výročie nezávislosti oslávia spoločne s tými, ktorí im pomohli. V prvom rade to bol exprezident Bill Clinton, ktorý koncom 90. rokov rozhodol o náletoch NATO na Juhosláviu, ibaže zo Spojených štátov teraz dorazil iba jeden kongresman. A Clinton naďalej nehybne stojí s mávajúcou pravicou v centre Prištiny – v podobe bronzovej, mierne nadživotnej sochy. V prepadlisku dejín skončili aj dva módne butiky s vtipnými názvami, ktoré som tu videl po vojne. Jeden sa volal Hillary, druhý Monika Lewinski.
ANDREJ BÁNPrekaz v oblasti Drenica je najpietnejšie miesto kosovských Albáncov, Adema Jashariho nazývajú „legendárny veliteľ“. Pre Srbov je terorista.
Ak by som chcel byť mierny, poviem, že to všetko je prejav striedmosti, skromnosti. „Pre koho to stavajú?“ pýtam sa tri dni pred výročím nezávislosti Arbera Vllahiu, tajomníka premiéra Ramusha Haradinaja, keď kráčame na rozhovor po schodisku jedinej výškovej budovy v centre Prištiny. Cez okno vidím, ako na námestí pri soche albánskeho národného hrdinu Skanderberga, stredovekého bojovníka proti Turkom, horúčkovito dokončujú gigantické pódium. „Príde Rita Ora,“ povie nadšene pán Vllahiu a ja sa zahanbím, pretože toto meno mi nič nehovorí. Od môjho tlmočníka z výprav na Balkán, jazykovedca Ľubora Králika, sa potom s výčitkou dozviem, že Rita je popová hviezdička s albánskymi koreňmi a jej klipy majú na youtube milióny zhliadnutí.
Takže by tu bola jedna Rita Ora, zopár folklórnych súborov, k tomu vojenská prehliadka, slávnostné zasadnutie parlamentu (bez účasti srbských poslancov, pochopiteľne), ako vzácny hosť jeden americký kongresman, chorvátsky exprezident Stipe Mesič, k tomu davy mladých Kosovčanov, ktorí sa potulujú v uliciach lúskajúc tekvicové semienka – a čo ešte? Už nič.