malindi, ospalé mestečko na východnom pobreží, je nápadné prítomnosťou nezvyčajného množstva Talianov. Na letisku si nás vyzdvihla Veronika, slovenská dobrovoľníčka, študentka Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave. Dievča od Banskej Bystrice so zapletenými africkými vrkočmi. Keď sme prišli do základnej školy, na ktorej pôsobí, jej kolega Sony vypisoval rodné listy. Polovica detí totiž nemá žiadne doklady, a tak im musia najprv vybaviť rodný list. Dátum narodenia majú všetci prvého januára a rok prispôsobujú vzrastu. Pomáhajú deťom z rodín zasiahnutých chudobou alebo chorobou. Jedno dieťa z jednej rodiny.
AIDS vládne tomuto kútu sveta. Pochodili sme osady v buši. Domčeky z hliny, strecha z palmových listov, nad tým kokosové palmy, kde-tu banánovník a na malom políčku vytŕčali zo zeme mladé fazule, jedlo chudobných Keňanov. Ženy nosili vodu na hlavách. Veľké bandasky a studne vzdialené niekoľko kilometrov. Miestni nám dokola ďakovali, že deti môžu navštevovať školu. Žijú si tam bez moderných vymožeností. Spokojní bez elektriny aj auta. Wi-fi tam nechytíte, maximálne chytíte sviňu bradavičnatú. Nehladujú, v okolí chatrčí vždy čosi rastie. Deti do školy chodia peši, neriešia vzdialenosť. Večer sme v Malindi zakotvili v najlepšej talianskej reštaurácii. Boli tam prestarnutí Taliani s kenskými dorastenkami. Zakliesnení do seba. Čistá láska, taký ekonomický model. Skoro ráno sme sa na malom drnkajúcom lietadielku presunuli do Nairobi.
Z letiska nás doviezli do bytu Dárie a jej kenského manžela. V byte už bol páter Ivan, slovenský kňaz. Malý muž s veselými očami. Spovedal v kúte. Na stôl domáca položila čistý biely obrus. Páter vyložil sviečku, sochu Márie, kríž a kalich. Spočítal, koľko nás pôjde na prijímanie, a spustil omšu. Trvala viac ako hodinu. Slúžil ju bosý. Ďakoval Bohu, profesorovi Krčmérymu aj všetkým, čo sa starajú o zúbožených v tejto časti sveta. Na raňajky bol ešte teplý chlebík. Fajný domáci, zemiakový. Napiekol a doniesol ho páter. Po raňajkách sme spolu s fotografom Borisom sadli do smiešneho autíčka, najlepšie roky života malo výrazne za sebou. Odviezli sme sa do areálu konferencie biskupov, kde mal páter maličkú izbietku s jednou posteľou, potom ešte izbu, kde zriadil kaplnku, a kuchyňu, kde piekol chlieb a kašu pre chudákov z ulice. Čakali už naňho dve ženy zo slumu a dvaja miništranti. Poprelievali kašu do plastových vedier. Pomodlili sa krátku modlitbu v miestnom svahilskom jazyku. Naložili vedrá a jedného pasažiera do kufra a drkotajúco sme sa vybrali do jedného z najväčších slumov na svete.
„Keď nám došla kaša, bol som rád. Mal som toho dosť. Pochopil som naozajstnú svätosť práce Matky Terezy a jej nasledovníkov.“
Slum, to je mravenisko. Nekončiaci sa príval ľudí, motoriek, áut, autobusov. A v tom blate ciest predierajúci sa ľudia. Uprostred slumu je namiesto námestia centrálne smetisko štvormiliónového mesta. Množstvo odpadkov, pretekajúca kanalizácia, pach moču a pri ceste v blate nehybne ležiace telá. Na nich hromada múch. Takí špinaví a zablatení, že úplne splývali s prostredím. Ak na nich neupozorní miništrant, ani si ich nevšimneme. Páter najprv zistil, či žijú. Dvíhal ich za ruky. Po niekoľkých pokusoch sme ich posadili a podali hrnček kaše. Začali pomaličky piť. Páter a pomocníčky im navlhčenou vreckovkou utierali tvár. Do ruky som im podľa pokynov nasypal pár búrskych orieškov. Zdržali sme sa tam dobrú chvíľku, a tak sa k nám zbehli aj ďalší „street boys“ ako ich tam nazývajú.