Chceli novú mašinu, nafotili šteklivý kalendár. Reportáž zo súťaže dobrovoľných hasičiek

slnko sa derie pomedzi neškodné mraky a dopoludňajšími lúčmi zohrieva vzorne pokosené futbalové ihrisko. Po zelenej tráve pobehuje mládež. Chlapci aj dievčatá rozhadzujú rukami a obzerajú sa, akoby čosi precízne pripravovali. 

Spoza kopcov, ktoré zo všetkých strán lemujú rovinatú obec Budča pri Zvolene, sa dnes hádam žiadny dážď nepriženie. Vody tu však potečie toľko, že aj neďaleké brehy Hrona zblednú závisťou. Budčania sa od rána poctivo chystajú na hasičskú súťaž o pohár starostu obce. Nerobia to prvýkrát, vedia, čo sa patrí, a tak atmosféra podujatia prekvapí len zopár cezpoľných.

„Gulášu navarili pre celý regiment a vrie tak silno, že až vyskakuje z kotla.“

Z reproduktora znejú Kandráčovci na striedačku s ľudovkami zmixovanými do elektronických verzií. Kto to ešte nepočul, neuverí. „Kde je starosta?“ zrúkne jeden z chlapov stojacich pod altánkom vedľa ihriska.

Podľa oblečenia súdim, že patrí k staršej generácii budčianskych dobrovoľných hasičov. „Guláš mu vrie, čo nejde miešať?“ utrúsi ešte na dôvažok a vzápätí sa rozhliadne po voľačom na zapitie poldecáka.

Lahôdku pre žalúdok vo farbe plameňov, ktorá sa slovenskej dedine azda nikdy nezunuje, bude treba čochvíľa odstaviť z ohňa. Gulášu navarili pre celý regiment a vrie tak silno, že až vyskakuje z kotla.

BORIS NÉMETHAlžbeta, 16 rokov, Železná Breznica. Okrem „hasičiny“ ju očarilo aj šperkárstvo.

Preglgneme, keď nás z nemého úžasu pozdravom preberie sympatická čiernovláska. „Dobrý deň, ja som Lucia Frlajsová, predsedníčka nášho zboru a trénerka pretekárov. Spomínali mi, že k nám prídete,“ víta nás dobrovoľná hasička.

Času nazvyš nemá. Pohárová súťaž, na ktorú prídu tímy asi z tucta okolitých dedín, sa začína o necelé dve hodiny. Rovno sa teda púšťame do debaty o tom, ako sa v Budči zrodil ženský tím Dobrovoľného hasičského zboru.

zapálenie v srdci

„Bola som ešte tínedžerka, keď za mnou prišla kamarátka, ktorej otec bol hasič. Navrhla, či v obci nepostavíme ženský tím hasičiek. Povedala som si, prečo nie,“ hovorí Lucia a vracia sa v spomienkach do roku 1998. Bolo ich osem a už po niekoľkých mesiacoch náročných tréningov išli na prvú previerku pripravenosti. Skončili druhé a odvtedy žali na súťažiach jeden úspech za druhým. 

„Chlapi sa z nás tešia, fandia nám a podporujú nás, keď sa nám darí a vyhrávame previerky.“

„Na okrese sme boli v kategórii žien dvadsať rokov neporaziteľné. Zakaždým sme obhájili prvé miesto a pravidelne sme postupovali na krajské kolá či dokonca celoslovenské majstrovstvá, kde sme lámali rekordy v štafete žien,“ chváli sa dnes 34-ročná hasička a niekdajšia pretekárka z tímu s názvom Čierne vdovy. 

 „Vzniklo to počas jednej súťaže, keď sa nám začalo dariť. Prechádzali sme okolo skupiny mladých dievčat, ktoré tiež pretekali. Stál medzi nimi ešte jeden pán a ten im pri pohľade na nás hovorí: No, už prišli tieto čierne vdovy z Budče, dnes už prvé nebudete,“ smeje sa Lucia, keď nám vysvetľuje, prečo nosili na dresoch ako symbol čierneho jedovatého pavúka.

Vlani so súťažením skončili, pretože chceli dať príležitosť mladšej generácii, ktorú si roky vychovávali. Oplatilo sa. Tento rok sa budčianske dorastenky stali majsterkami Slovenska.

BORIS NÉMETHJozef, 66 rokov, Budča. Veliteľ Dobrovoľného hasičského zboru v dedine pri Zvolene vzbudzuje rešpekt.

Dobrovoľný hasičský zbor v Budči funguje už 93 rokov a približne toľko má dnes aj členov. „Žien je asi štyridsať, sama sa im venujem a musím povedať, že je to masaker. Dievčatá vedia, že ak chcú niečo dokázať, musia makať. Základom je zimná príprava v telocvični obecnej školy, tam si budujeme kondičku. Cez leto potom nacvičujeme požiarne útoky alebo štafety na ihrisku a chodíme na súťaže. Najdôležitejšia vec je mať zapálené srdcia, bez toho to nejde,“ hovorí Lucia Frlajsová.

Trénuje najmenšie deti, mladších tínedžerov aj dorastenky. Tie si hovoria Žubrienky, vo fialových tričkách a s čiernymi prilbami na hlavách sú neprehliadnuteľné. Ani ich súperky však nezaostávajú.

„Je to masaker. Dievčatá vedia, že ak chcú niečo dokázať, musia makať.“

Po hymne a úvodnom hlásení veliteľa sa polovica trávnatého ihriska mení na dobre organizované mravenisko. Za plotom postávajú diváci, poväčšine s pivom v ruke, hudba medzitým stíchla a z reproduktora znejú posledné pokyny pre súťažiacich. Začínajú sa preteky v požiarnom útoku.