hadovitou asfaltkou plnou zákrut mierime zo Zvolena ďalej na východ, smerom do Očovej. Nesmelo prechádzame priľahlou obcou Lieskovec aj ospalou mestskou časťou Zolná. Krátko pred vstupom do známej dediny na Podpoľaní, ktorú preslávili vychýrení folkloristi, najmä rozkazovači, musíme zrazu prudko zabrzdiť.
Nebolo vôbec ťažké takmer minúť náš cieľ. Po ľavej strane cesty, na okraji rozľahlej zelenej lúky zaliatej podvečerným slnkom, stojí okrem tucta osobných áut aj stará stíhačka MiG-21, zopár hangárov a ďalšie budovy patriace letisku v Očovej.
Funguje už od polovice 20. storočia. Pred niekoľkými rokmi hrozilo, že toto miesto, unikátne polohou aj ukážkovo rovnou osemstometrovou dráhou, padne za obeť ťažiarom. Akási firma chcela v blízkosti očovského letiska robiť prieskumné vrty a dolovať bentonit, horninu z ílových minerálov.
„Výcvikom v Očovej, kde pôsobí hneď niekoľko organizácií spojených s letectvom, prešli od vzniku aeroklubu stovky parašutistov a pilotov.“
Iná spoločnosť si zas robila zálusk na zásoby pitnej vody v okolí, no aj z toho napokon zišlo. Dobre sa stalo. Privítali to domáci aj cezpoľní nadšenci lietania, ktorí sem pravidelne cestujú za výletmi do oblakov.
Aj keď je začiatok pracovného týždňa, na letisku je živo. Z trávnatej plochy vzlieta malé lietadlo s párom parašutistov a dvoma ďalšími mužmi, ktorí si chcú vyskúšať tandemový zoskok s padákom.
Približne po štvrťhodine, keď sa stroj s bočným otvorom namiesto dverí stratí kdesi na oblohe, už nad hlavami vidíme dvojice. Pomaly klesajú na vopred určené miesto v blízkosti hlavnej letiskovej budovy. Na zadok dosadnú tak jemne, akoby sa ukladali doma na pohovku. Obraz, ktorý je pre nás zážitkom, je tu rutinou už desaťročia.
BORIS NÉMETHJozef Prokay, 33 rokov, Zvolen. 33-ročný obchodný zástupca plachtí vo vzduchu od roku 2002 a dnes aj učí lietať budúcich pilotov na vetroňoch. Lietadlá ho fascinujú od detstva, často chodieval aj na letecké dni.
Výcvikom v Očovej, kde pôsobí hneď niekoľko organizácií spojených s letectvom, prešli od vzniku tamojšieho aeroklubu stovky parašutistov a pilotov. Mnohých z nich vyškolil dlhoročný náčelník a nestor lietania na Podpoľaní Július Huliak.
V tunajšej liahni leteckých akrobatov naberal skúsenosti aj prvý slovenský kozmonaut Ivan Bella. O rozvoj bezmotorového lietania a oživenie skupinovej akrobacie na vetroňoch sa zas veľkou mierou zaslúžil Juraj Huliak. V stopách, ktoré vyšliapal, dnes kráčajú jeho odchovanci i nasledovníci.
keď rušeň ani auto nestačia
Zatiaľ čo obdivujeme odvahu parašutistov, ktorí sa medzitým na zemi tešia z bezpečného zoskoku, z druhej strany letiska na nás máva skupina chlapov. Kým k nim dokráčame, otvoria hangár, v ktorom pod plachtami drieme asi pol tucta lietadiel, najmä klzákov.
„Očovskí bačovia, ktorí sa venujú akrobacii na bezmotorových lietadlách, vznikli v roku 1981.“
Jeden z nich začnú opatrne vyťahovať von na trávu, aby nám ho predviedli. Na letisku je rušno, a tak sa ktosi pre istotu opýta: „A nebude tu ten vetroň zavadzať?“
Odpoveď nás rozosmeje: „A čo sme na Schwechate pri Viedni, že by tu mal tento maličký Blaník prekážať?“ hovorí jeden z členov kultovej slovenskej leteckej skupiny. Práve za týmito známymi plachtármi sme na očovské letisko prišli.
Očovskí bačovia, ktorí sa venujú akrobacii na bezmotorových lietadlách, vznikli v roku 1981. Odvtedy stihla skupina pilotov na vetroňoch typov L-13 a novšom L-23 Super Blaník absolvovať takmer 270 úspešných vystúpení, z toho asi tretinu v zahraničí.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.