mladík v bledozelenom tričku vyťahuje z polorozpadnutého múrika skalu vo veľkosti kapustnej hlavy. Nedržala pevne, kývala sa ako mliečny zub. Špachtľou kameň očistí od hrubých nánosov zeminy, rukami zošuchne zvyšky prachu a napokon ho ešte poriadne vystrieka vodou z hadice. Len čo to dokončí, odloží skalu na hromadu k ostatným, ktoré neskôr zamuruje naspäť.
Narovná sa, oprie ruky v bok a spoza okuliarov zažmúri oči pred ostrým poludňajším slnkom. Traky na montérkach má frajersky spustené od pása nadol.
„Niežeby inej roboty nebolo, ale už vlani som si povedal, že sa radšej zamestnám tu v obci a budem pracovať na hrade. Baví ma to. Ráno prídeme na pol ôsmu, zapíšu nám dochádzku a o pol štvrtej už máme fajront. Murujeme, škárujeme, vykopávame,“ smelo sa rozhovorí 23-ročný Oliver, keď zistí, že sme prišli vyzvedať, a nie sme len náhodní turisti, čo tu po ňom občas poškuľujú.
„Uprostred múrov s baštami opravuje kultúrnu pamiatku devätnásť dlhodobo nezamestnaných z Bzovíka a okolia.“
Na nádvorí kláštornej pevnosti v hontianskej obci Bzovík je prekvapivo čulo. Tam, kde kedysi erdžali kone, dnes vrčí miešačka. Namiesto kôp sena k nej zhodili zopár ton piesku.
V kúte, kde sa pred stáročiami v tichosti modlili benediktíni a po nich premonštráti, zas ktosi trpezlivo zatiera škáry medzi kameňmi na vysokej stene. Obraz, ktorý v areáli niekdajšieho kláštora v dedine pri Krupine vídať už niekoľko mesiacov.
Uprostred pevných múrov s baštami, čo sa tak hrdo týčia v každom zo štyroch rohov, postupne opravuje kultúrnu pamiatku devätnásť dlhodobo nezamestnaných žien a mužov z Bzovíka či blízkeho okolia.
Boris NémethNevedno kto a na čí pokyn, no existujú dôkazy o tom, že obyvatelia v rekordne krátkom čase rozobrali steny bývalých kláštorných budov na stavebný materiál.
„V minulosti som nepracovala, pretože som sa starala o nezaopatrené deti. Keď vlani prišla od starostu ponuka, potešila som sa. Je to veľmi dobrý pocit, keď si na konci dňa poviete, čo všetko vaše ruky vybudovali. Len to musí človeka baviť, bez toho to nejde,“ priznáva 49-ročná Eva.
S rekonštrukciou bzovíckeho opevneného kláštora pomáhala aj minulý rok, a tak vie posúdiť, čo všetko sa za ten čas pod dohľadom pamiatkarov či metodika obnovy hradov stihlo urobiť. O to viac ju mrzí, keď nové múry, postavené z pôvodných kameňov, ktoré odolali tureckým nájazdom aj dvom svetovým vojnám, niekto šmahom ruky popíše a zošpatí.
„V kúte, kde sa pred stáročiami v tichosti modlili premonštráti, ktosi trpezlivo zatiera škáry medzi kameňmi.“
Kde-tu badať na stenách kresby aj nápisy ako „Anka, ja ťa ľúbim“ či „Jožo je moja láska“. Robotníčka Eva má pre zaľúbencov tiež jeden odkaz od srdca:
„Viete, ako dlho musím budovať jeden pármetrový múrik? Niekedy aj týždeň. Ten, kto to nikdy nevyskúšal, nevie, koľko práce je za tým. Maľujte alebo sprejujte si radšej doma, po stenách v detskej izbe a neničte vzácnu kultúrnu pamiatku,“ bráni Bzovíčanka historickú stavbu na malej vyvýšenine v Krupinskej planine.
Akoby chcela zároveň naznačiť, že kláštor, ktorý dnes pomáha renovovať, si už za deväť storočí vytrpel viac než dosť.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.