v Ružomberku leje ako z krhly. Ulicami sa pretekajú potôčiky a okoloidúci v duchu striedavo hromžia na počasie aj limity svojich dáždnikov. Keby november so sebou priniesol mrazy, dozaista sa teraz brodíme snehom. Na kraji Námestia Andreja Hlinku zastavujeme pred budovou Mestského úradu.
„Toto je ten balkón niekdajšieho Mestského národného výboru, z ktorého sme pred tridsiatimi rokmi, počas prvého masového zhromaždenia v rámci generálneho štrajku, spontánne vyvesili československú štátnu zástavu, lebo zrazu nebolo toho, kto by ju tam dal,“ hovorí Ján Benčík a ukazuje smerom k oknám veľkej zasadačky ružomberského úradu.
„Do kapsy si zbalil Ústavu, Chartu ľudských práv aj text Charty ´77, ktorý sa však počas normalizácie bál podpísať.“
Dnes 71-ročný aktivista, bloger a laureát ocenenia občianskej odvahy Biela vrana, bol v roku 1989 jedným zo zakladateľov Verejnosti proti násiliu (VPN) v Ružomberku. Prvé dni Nežnej revolúcie pritom strávil mimo mesta, pretože v tom čase ešte pracoval ako montážnik v okolí Zvolena. Tam prišiel do kontaktu s revolučnými náladami, stretával sa so študentmi či priateľmi, zbieral od nich materiály s vyhláseniami aj propagačné letáky. Do Ružomberka sa vrátil v piatok 24. novembra a spolu s neveľkou skupinou známych začali pomaly sondovať po meste, čo sa chystá. Bolo im jasné, že čosi svieže a smelé už visí vo vzduchu.
„V uliciach mesta bolo viac ľudí ako inokedy. Sklenené výklady hotela Kultúra, ktorý bol vtedy v rekonštrukcii, zaplnili plagáty, teda až do momentu, kým ich niekto nestrhol. Nemal som doma písací stroj, a tak mi s rozmnožovaním revolučných materiálov priamo na evanjelickej fare pomáhal tunajší farár. Inak sa nič výnimočné nedialo, všetci sme čakali, čo prinesie generálny štrajk vyhlásený na pondelok 27. novembra,“ spomína vitálny penzista, ktorý mal v tom čase 41 rokov.
„Dnes 71-ročný aktivista, bloger a laureát ocenenia občianskej odvahy Biela vrana, bol v roku 1989 jedným zo zakladateľov Verejnosti proti násiliu (VPN) v Ružomberku.“
Do štrajku sa zapojil tiež, hoci, ako s úsmevom priznáva, mal vtedy aj tak voľno. S odhodlaním ísť medzi ľudí a prehovoriť na verejnosti si doma najskôr do kapsy zbalil Ústavu, Chartu ľudských práv aj text Charty ´77, ktorý sa však počas normalizácie bál podpísať.
„Námestie pred budovou MsNV sa za niekoľko minút zaplnilo tisíckami ľudí, boli to prevažne robotníčky a robotníci z mesta a okolia. Vyzeralo to tak, akoby sa z rôznych smerov zlievali potoky na jedno miesto. Organizácia chvíľu viazla. Zamestnanci výboru sa na nás z okien pozerali, zatiaľ čo zadným vchodom v tichosti utekali členovia okresného výboru komunistickej strany. Neskôr sme sa dozvedeli, že boli apelovať na vedenie mesta, aby konalo a zabránilo demonštrácii. Neúspešne,“ vysvetľuje Ján Benčík.
BORIS NÉMETHMaroš Krajčovič, 65 rokov, Banská Bystrica. Počas generálneho štrajku 27. novembra 1989 stál na banskobystrickom Námestí SNP a počul, ako doslova hučalo šepotom ľudí. Mlčiaca väčšina v našej spoločnosti podľa neho stále nenašla vnútornú slobodu.
Bol jedným z tých, ktorí prehovorili z balkóna a žiadal zrušenie článku 4 Ústavy Československej socialistickej republiky o vedúcej úlohy KSČ v spoločnosti a štáte. V ten deň večer sa v Ružomberku, ktorý v tom čase nebol okresným mestom, sformoval koordinačný výbor občianskej iniciatívy VPN.
O niekoľko dní dostal od Mestského národného výboru aj priestory v Robotníckom dome, ktoré dovtedy patrili komunistom. Benčík sa pre prácu na montážach spočiatku venoval hnutiu iba cez víkendy. Koncom revolučného roka však zmenil zamestnanie a v januári 1990 sa stal v tajných voľbách predsedom ružomberskej pobočky VPN.
„Organizovali sme mítingy a stretávali sme sa s občanmi, ktorí sa na nás často obracali aj so svojimi susedskými či rodinnými spormi. Očakávali od nás všeličo, vrátane toho, čo nebolo v našej kompetencii. Zo strany komunistov, ktorí boli v hlbokej defenzíve sme spočiatku vážny odpor nezaznamenali. Prvé slobodné voľby sme vyhrali a vo voľbách do mestského zastupiteľstva nás predbehli len kresťanskí demokrati,“ zhŕňa s tým, že svoje miesto nikdy nevidel v politike.
„Organizovali sme mítingy a stretávali sme sa s občanmi, ktorí sa na nás často obracali aj so svojimi susedskými či rodinnými spormi.“
Nemal totiž mocenské ambície a tak ako dnes, keď na internete odkrýva praktiky slovenských extrémistov a neofašistov, aj vtedy sa považoval skôr za solitéra. Niekoľko mesiacov viedol mestské noviny Ružomberský hlas, ktoré začali opätovne vychádzať vo februári 1990. Neskôr krátko učil na základnej škole, a potom sa zamestnal v knižnom vydavateľstve Tranoscius v Liptovskom Mikuláši.
S odstupom troch dekád Ján Benčík hovorí, že s komunistickou minulosťou sme sa vyrovnali až príliš nežne a podľa neho na to doplácame dodnes:
„Nálada koncom roka 1989 bola spontánna a dojímavá. Zdalo sa, že všetci chceme to isté. Lenže najväčším nebezpečím pre spoločnosť je nepotrestané zlo a my sme sa ako národ poriadne nevyrovnali už s dvoma totalitami. Naše generácie sú tým zasiahnuté. Mali by sme ďalej otvárať oči ľuďom v našom blízkom okolí, pretože sa mi zdá, že Slováci si prestávajú vážiť slobodu.“
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.