mínové polia, ostnaté drôty a vojaci v plnej zbroji strážia hranicu Stanica Luhanska. Na území, ktoré je podľa medzinárodného práva stále súčasťou Ukrajiny, sa dnes usilujú zrekonštruovať most, ktorý by tieto územia spojil. Nie je to náročné, no dostať späť pod kontrolu vlastné územie áno.
Nastupujeme do vlaku z Kyjeva do Kramatorska. Noc sme strávili na pričniach v malých štvormiestnych kupé. Vlak, ktorým sme cestovali, si určite pamätá časy, keď ešte bola Ukrajina súčasťou Sovietskeho zväzu. Zákazník slovenských železníc je však na podobný komfort zvyknutý, takže cestu prežijeme bez patálií.
Naši hostitelia z organizácie Foreign Policy Counsil „Ukainian Prism“ nám hovoria o tom, čo ich trápi a čo sa snažia svojou činnosťou zmeniť. Počas ukrajinskej revolúcie, ktorá dostala názov Euromajdan, bol záujem médií o dianie u nášho východného suseda obrovský. Stovky reportérov z celého sveta sledovali dianie na Majdane a neskôr i to, ako „zelení mužíci“ zaútočili na Donbase. Následne vznikla na ukrajinskom území samozvaná Luhanská ľudová republika, ktorú okrem Ruska neuznala žiadna krajina. Po dvanásťhodinovej ceste nočným vlakom prichádzame do hotela v Kramatorsku. Sme v severnej časti Doneckého regiónu.
„Zabudli sme, že ešte pred tridsiatimi rokmi sme boli ostnatými drôtmi oddelení od zvyšku sveta aj my.“
Po ubytovaní začíname svoju púť do Stanice Luhanskej, ktorá je jedným z najdesivejších miest frontovej línie Donbasu. Stanica Luhanska je vzdialená takmer 300 kilometrov od Kramatorska. Skôr, než tam prídeme, musíme získať špeciálne povolenie na vstup do tejto zóny, kde prebiehali ostré boje medzi separatistami a ukrajinskou armádou. Akreditáciu na vstup nám ešte v Kramatorsku odovzdá nadporučíčka Marianna Chyzhevska. Do armády vstúpila minulý rok, jej práca pozostáva z komunikácie s médiami a ich koordinácie v teréne.
Boris NémethEugénia a Janislav so synom Viktorom boli na rodinnej návšteve na strane mosta, ktorú kontroluje Ukrajina. Mladá rodina žije v samozvanej Luhanskej ľudovej republike.
Len čo sme získali potrebné povolenia, nasadneme do staručkého autobusu, ktorý má najazdených takmer milión kilometrov. Cesta nám trvá takmer šesť hodín. Je rozbitá a niektoré výtlky majú hĺbku niekoľko desiatok centimetrov. Po dvoch hodinách prechádzame prvou kontrolnou stanicou, kde nám skontrolujú naše povolenia na vstup do Stanice Luhanskej a prezrú si naše pasy. Checkpoint stráži niekoľko dobre ozbrojených vojakov. Po ďalších štyroch hodinách dorazíme okolo štvrtej popoludní na miesto a vystupujeme z autobusa.
Boris NémethOľga pracuje ako poručíčka ukrajinskej pohraničnej stráže na moste v Stanci Luhanskej. Bola jediným vojakom, ktorého sme tu smeli odfotiť, ostatní nesmú byť fotografovaní kvôli bezpečnosti.
Boris NémethIvan musí prejsť cez most, aby si nakúpil potraviny a lieky, lebo na strane kontrolovanej separatistami je ich nedostatok. Ukrajinská vláda sa snaží podporovať svojich občanov zasiahnutých vojnou.
Po tom, čo sme na kontrole predložili svoje povolania a pasy, pokračujeme peši k zdemolovanému mostu, ktorý spája obe časti rozdelenej krajiny. Starší majú možnosť využiť bezplatné autobusy, ktoré pravidelne premávajú medzi oboma hraničnými kontrolami. Kráčame k niekdajšiemu mostu a spolu s nami aj ľudia s plnými nákupnými vozíkmi či bežní ľudia v montérkach. Pýtame sa jedného z nich, prečo sa vybral na druhú stranu barikády. Vraj pracuje ako mechanik v časti, ktorú kontroluje Ukrajina a každý deň musí prejsť hraničnými kontrolami. Napriek tomu, že žije na území kontrolovanom separatistami, svoju prácu nestratil.
„Cesta dala zabrať aj nám, pričom najstarší účastník našej delegácie mal len krátko po štyridsiatke a beztak sme boli po takmer dvadsiatich hodinách poriadne unavení.“
Na konci cesty pred mostom vidíme mladú rodinu s asi päťročným chlapcom Viktorom. Jeho rodičia, matka Eugénia a otec Janislav, boli navštíviť svoju rodinu a po niekoľkých dňoch sa vracajú domov. Viktor pracuje v Luhanskej oblasti v obchode s náhradnými dielcami. Naši sprievodcovia vravia, že ďalej už nesmieme a musíme sa vrátiť.
Boris NémethBilbord pri ukrajinskom meste Kramatorsk. Slogan v ruštine hlása, že aj ovce potrebujú pasy. Tie majú na krku mašličky vo farbách ruskej trikolóry. Tabuľa naráža na fakt, že Rusko začalo rozdávať pasy obyvateľom separatistických republík na Donbase.
Oproti nám vidíme kráčať starenku ako vystrihnutú z rozprávky. Kráča s pomocou francúzskej barly pomaly až k hranici. Nesmelo sa jej opýtame, či ju môžeme odfotiť. Na moje prekvapenie súhlasí a predstaví sa: Natália. Po otázke, kam vlastne ide, sa dojímavo rozplače. Umrela jej sestra a cestuje na jej pohreb do Kyjeva. Starenka môže mať asi 75 alebo viac rokov. Predstavím si náročnú cestu do Kramatorska a potom ďalšie stovky kilometrov vlakom do Kyjeva. A ona to musí absolvovať. Cesta dala zabrať aj nám, pričom najstarší účastník našej delegácie mal len krátko po štyridsiatke a beztak sme boli po takmer dvadsiatich hodinách poriadne unavení.
Cestou späť k checkpointu stretneme štýlovo oblečeného mladého muža Ahmeda, pôvodom zo Sýrie. Na Ukrajine býva dlhé roky a práve sa snaží dostať späť k svojej rodine, ktorá býva v Luhanskej oblasti. Chce prejsť hranicu už tretíkrát. Prvé dva pokusy mu nevyšli a separatisti ho odmietli pustiť domov. Dúfa, že dnes sa mu to podarí; istotu, že večer uvidí svoju rodinu, však nemá. Podobných jednotlivcov a rodín stretávame mnoho, do reči im nie je. Je to pochopiteľné, my, ktorí žijeme v mieri a prosperite, si nevieme predstaviť, že by sme prišli o svoje domovy a odstrihli sa od našich rodín. Zabudli sme, že ešte pred tridsiatimi rokmi sme boli ostnatými drôtmi oddelení od zvyšku sveta aj my.
Opúšťame demilitarizovanú zónu a prichádzame k provizórnemu zdravotníckemu zariadeniu, ktorého hlavným donorom je Slovak Aid a prvýkrát po dlhom čase máme dobrý pocit z toho, že naša krajina dokáže niekomu v núdzi pomôcť. Vchádzame dovnútra ordinácie a zazrieme usmiatu lekárku a sestričku pri práci. Denne vyšetrujú tých, ktorí prichádzajú z územia kontrolovaného separatistami a predpisujú im lieky, v prípade potreby ich pošlú za špecializovanými lekármi do väčších miest. V okolí sa nachádzajú malé obchodíky so zmiešaným tovarom a lekáreň. Budovy nesú stopy po guľkách a pamätajú si ostré boje medzi separatistami a ukrajinskou armádou.
„Expanzívne Rusko na čele s Putinom rozpútalo nielen hybridnú, ale aj ostrú vojnu na suverénnom území Ukrajiny.“
Územie Stanice Luhanskej sa Ukrajine podarilo udržať a dnes je jednou z najstráženejších oblastí v celom Donbaskom regióne. Na plote visí obrovská ukrajinská vlajka s nápisom Pray for Ukraine (Modlite sa za Ukrajinu). Keď nastupujeme do autobusu, spomeniem si na to, čo nám počas rozhovoru povedal ukrajinský vicepremiér pre európsku a euroatlantickú integráciu Dmytro Kuleba: „Prezidentovi Putinovi sa musí uznať jedna obrovská zásluha. Vladimír Putin definitívne zničil mýtus o bratstve medzi Ukrajinou a Ruskom. Rusko investovalo stáročia a miliardy na to, aby dokázalo, že sme bratskými národmi. Drvivá väčšina Ukrajincov dnes nepovažuje Rusko za priateľa a priateľského suseda. Je to jeho zásluha.“
Boris NémethAhmed je pôvodom zo Sýrie. Na Ukrajinu sa presťahoval pred rokmi. Za mostom žije jeho rodina, za ktorou sa snaží dostať už tretíkrát. Luhanskí separatisti ho však do samozvaného štátu nevpustili.
Boris NémethNatália musela opustiť svoj domov v Luhanskej ľudovej republike pre smutnú udalosť. Dôchodkyni zomrela sestra a ona nastúpila svoju niekoľko desiatok hodín trvajúcu cestu do Kyjeva na pohreb.
Boris Némethnataša pracuje pre medzinárodnú orrganizáciu na odmínovaní polí v okolí mesta Kramatorsk. Túto nebezpečnú prácu prijala, lebo chce pomôcť svojej krajine.
Dnes si nevieme predstaviť, že by na Slovensko, členský štát EÚ a NATO, vpadla cudzia armáda tak, ako sa to stalo v roku 1968. Vtedy nás prišiel „navštíviť a oslobodiť“ Sovietsky zväz a vojská Varšavskej zmluvy. O šesťdesiat rokov neskôr sa zmenili kulisy, no agresor ostal ten istý. Expanzívne Rusko na čele s Putinom rozpútalo nielen hybridnú, ale aj ostrú vojnu na suverénnom území Ukrajiny.
Podľa zakladateľa mimovládnej organizácie Vráť sa späť živý Vitalija Dejenegu sa však „stále nájdu takí, ktorí sú presvedčení o tom, že Ukrajina nie je vo vojne s Ruskom a veria, že konflikt na Donbase je len vnútorný konflikt Ukrajiny“. Že to tak nie je, o tom sa presvedčíme na vlastné oči už o pár hodín po rozhovore s Dejenegom. Skôr, než opustíme Kyjev, stretávame sa s predstaviteľmi novej ukrajinskej vlády. Rozhovory s nimi majú jednu vec spoločnú: odhodlanosť stať sa súčasťou EÚ a NATO. Ak chcete zažiť prozápadných politikov, ktorí nepochybujú o smerovaní svojej krajiny, zaručene ich nájdete v súčasnej ukrajinskej vláde a v prezidentskom paláci v Kyjeve.
Boris NémethRuiny niekdajšej psychiatrickej kliniky. Separatisti sa na začiatku kliniky zabarikádovali v budove nemocnice a odolávali odvetným útokom ukrajinskej armády. Po mohutnej ofenzíve sa podarilo separatistov z oblasti v okolí mesta Kramatorsk vyhnať.
Ukrajina, lepšie povedané ukrajinská politická elita, dlhodobo váhala medzi tým, či sa chce stať členkou EÚ a NATO, alebo radšej zachová status quo a udrží si nadštandardné vzťahy s Ruskom za každú cenu. Ukrajina nebalansovala len medzi Východom a Západom, ale aj medzi demokraciou a vládou korupcie. Prieskumy verejnej mienky dnes ukazujú, že si väčšina obyvateľov Ukrajiny želá a podporuje úsilie ukrajinskej vlády a nového ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského o plnú integráciu v západných štruktúrach.
Ak Vladimír Putin okrem okupovania časti územia suverénnej krajiny niečo naozaj dosiahol, tak to, že Ukrajina dnes chce byť Západom. A my by sme jej v tom mali všemožne pomáhať.