areál zvolenského rušňového depa zalieva januárové slnko. Kdesi za rohom zapíska lokomotíva a my vieme, že sme trafili na správne miesto. V ústrety nám kráča Peter Kálman, nadšenec železničnej histórie, ktorý sa už viac než dve desaťročia stará o záchranu a obnovu časti technického dedičstva Slovenska.
Spolu s partiou dobrovoľníkov vdychuje život parným lokomotívam, starým motorovým rušňom aj vozňom. Bez členov Klubu historickej techniky pri Rušňovom depe Zvolen by mnohé z unikátnych vozidiel zrejme skončili na šrotovisku, alebo by hrdzaveli kdesi na vedľajšej koľaji.
Vchádzame do východnej remízy, teda jednej z rotúnd tunajšieho depa. Na naše prekvapenie je vnútri pocitovo ešte chladnejšie než vonku. Z pelechu zo starých kožušín a diek zrazu vyskočí asi poltucta mačiek. Preľaknuto skáču pod kolesá mašín a miznú v útrobách železných obrov. Pre tridsaťosemročného Zvolenčana je to, zdá sa, dobre známy rituál. Nevenuje mu veľkú pozornosť a rovno nás berie na prehliadku.
oranžová „cénula“ aj Malý býček
„Klub vznikol v roku 1998 ako občianske združenie, no jeho zakladatelia, ktorí zasvätili život ,štreke‘, sa stretávali už štyri roky predtým. Teraz nás je deväť a nie sme všetci železničiari. V rotunde, ktorú nám Železničná spoločnosť Cargo Slovakia dala do dlhodobého prenájmu, sa v čase voľna a bez nároku na odmenu staráme o vyše tridsať kusov historických vozidiel. Väčšinou sú majetkom Železničného múzea SR,“ vysvetľuje predseda zvolenského Klubu historickej techniky Peter Kálman. Pracuje ako technológ v miestnych železničných opravovniach a strojárňach, ktoré sídlia hneď vedľa rušňového depa. Tam je jeho kolegom aj Peter Oravec.
BORIS NÉMETHPeter Oravec, 54 rokov, Zvolen. Srdcovou záležitosťou veľkého odborníka a milovníka vlakov, ktorý stál pri zrode zvolenského klubu nadšencov železničnej histórie, je stodesaťročný parný rušeň 422.0108, prezývaný aj „Malý Býček“.
„Tu sa nedá zarobiť, tu sa dá len narobiť,“ vraví o svojom koníčku sympatický Stredoslovák, ktorý stál pri zrode zvolenského klubu. Spomína, ako ešte v polovici 90. rokov začali opravovať pýchu ich zbierky – parnú lokomotívu 422.0108. Keď im chýbala súčiastka, dali ju vyrobiť, a takto postupujú aj dnes.
„Malý býček, ako tento stodesaťročný rušeň prezývame, mi najviac prirástol k srdcu. Naposledy sme na ňom jazdili v roku 2015, odvtedy čaká na opravu kotla. Mojím snom je previezť sa na ňom ešte aspoň raz,“ priznáva 54-ročný milovník vlakov.
Kráčame remízou ďalej. To, čo „lekári“ týchto mašín skromne nazývajú neporiadkom, je v našich očiach starostlivo usporiadanou dielňou zručných majstrov. Kde-tu visia na stenách plagáty a fotografie rušňov. Keď sa na ne pozrieme a porovnáme ich s tonami ocele a železa naokolo, nepochybujeme, že je tu roboty ešte na niekoľko rokov. Generálnu opravu potrebuje aj parná lokomotíva 556.039, ktorú vyrobili začiatkom 50. rokov 20. storočia v plzenských Závodoch V. I. Lenina.
„Na výlety po koľajniciach so sebou Zvolenčania vozia aj špeciálne upravený lôžkový vagón.“
„Stará dáma“ je hrdzavá. Členovia Klubu historickej techniky rušeň zachránili pred zošrotovaním. Vykúpili ho z depa v Plešivci, kde dovtedy slúžil ako stabilný kotol na vykurovanie a ohrev vody, zaregistrovali ho ako národnú technickú pamiatku a plánujú ho kompletne zrenovovať.
Ruku k dielu priloží aj skúsený rušňovodič Vladimír Kavčiak. Svojím povolaním a koníčkom si splnil detský sen.
„Trávim tu takmer všetok voľný čas. Medzi železničných nadšencov ma prilákala ďalšia legenda – historická motorová lokomotíva T 678.0012 z roku 1963, prezývaná aj „cénula“ alebo „pomaranč“. Zopár šícht som si s ňou ako strojvodca ešte stihol odkrútiť a odkedy prišla sem, pomáham ju udržiavať v prevádzkyschopnom stave,“ hovorí 48-ročný Zvolenčan o jednom z najvýkonnejších rušňov pôvodom z Československa. O tom, že je o „cénulu“ dobre postarané, svedčí aj to, že nedávno poslúžila ako príprahový rušeň pravidelného vlaku.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.