po ľavej strane postáva fajčiaci policajt pred unimobunkou a pravú stranu lemuje niekoľko metrov dlhočizný múr. Prístupová cesta je zatarasená kovovými zábranami so zákazovou značkou. Je utorok poobede 23. februára a viem, že som na správnom mieste. Od ôsmeho februára bola rómska osada Glejovka v Pezinku dva týždne uzatvorená. Posledný deň karantény testovali obyvateľov na protilátky na COVID-19. Podľa Františka Oláha, testovania sa zúčastnilo len okolo tridsať obyvateľov, báli sa, že ich znovu uzavrú. 

Riaditeľka Zdravých regiónov Tatiana Hrustič ma pozvala do Glejovky, aby som prišla zmapovať tunajšiu karanténu ako príklad dobrej praxe. Počas mojej návštevy ma sprevádzal Pavol, ktorý prišiel z východu Slovenska vypomôcť Človeku v ohrození. V osade robil koordinátora. Ako sám hovorí, bol takou „spojkou medzi vnútorným a vonkajším svetom“. Jeho „pracovňa“ sa nachádzala v tzv. zelenej zóne v zapožičanom Komunitnom centre Armády spásy. Ak niečo potrebovali, obyvatelia prišli za ním. Podľa Pavla je najdôležitejší prístup k týmto ľuďom s porozumením.  

správna karanténa

Pavlovi pomáhal Emil Riga, ktorý žije v osade a v minulosti prekonal COVID-19. Mesto Pezinok ho zamestnalo na štrnásť dní. Jeho manželka a syn boli pozitívne testovaní, ale obaja mali mierny priebeh ochorenia. Emil je rozhodnutý otestovať celú svoju rodinu na protilátky, nech deti môžu ísť do školy. Nechce, aby na nich ukazovali prstom, že „Rómovia z osady prišli do školy a doniesli tam koronavírus“. Hovorí o tom, ako ich susedia Glejovky označili za nosičov vírusu a domnieva sa, že ich preto uzatvorili. Karanténu celej osady považuje za správnu a myslí si, že „mesto reagovalo dosť rýchlo“. 

Svetluša SurováEmila Rigu zamestnalo mesto koordinovať aktivity počas karantény v Glejovke.

Ester z organizácie Mládež ulice, ktorá poskytovala obyvateľom psychosociálnu podporu a krízovú intervenciu priznala opačné pocity: „Trocha nesúhlasím s tým, že sú tu zavretí, že je to také otázne, že je to také na hrane porušovania a neporušovania tých ľudských práv. A ako keby nemôžem s tým moc veľa iného spraviť ako to, že tu proste budem a budem sa im snažiť nejako situáciu uľahčiť“.

Počas karantény Ester komunikovala s obyvateľmi, učila sa s deťmi a pomáhala im s domácimi úlohami. Pri tejto práci sa striedala s kolegyňou. Upozornila, že niektoré deti nemajú prístup na internet a nemajú počítače. Niektorí rodičia nemajú ani mobil. Je pre nich náročné získavať pracovné listy a úlohy zo školy.

Svetluša SurováEster počas práce v červenej zóne.

sťažnosti na karanténu

František Oláh z osady pracuje pre Zdravé regióny. Hovorí o náročnej komunikácii s ľuďmi na začiatku karantény. „Jednoducho sme boli tvrdo zatvorení. Vojsko, nikto nemohol vyjsť, nikto dnu. Potom sa to už zlepšovalo, samozrejme, prišli aj dobrovoľníci pomáhať. Zdravé regióny, aj šéfka prišla, takže sa to začalo hýbať. No tých pár dní bolo fakt zlých, kritických, ľudia boli v strese, boli nahnevaní,“ uzatvára František.

Jeho rodinu zasiahla veľmi ťažká tragédia, keď mu počas karantény zomrela matka. Musel riešiť pohreb a otázku, či sa za súčasných opatrení dostane na poslednú rozlúčku s mamou všetkých jedenásť súrodencov. Popritom musel hovoriť s obyvateľmi Glejovky o prevencii a komunikovať „že všetko bude dobré, aj keď sa nám stalo to úmrtie v rodine“.