a potom pohľad na Bospor. Kŕdle zlietajúcich sa agresívnych čajok, zástupy rybárskych udíc visiacich z mosta a siluety ropných tankerov. Prišiel trajekt. Unavení ľudia sa po celom dni opierajú o zábradlie. Sledujú, ako plavidlo presekáva hladinu mora. Obďaleč od všetkých sedí mladé dievča. Má veľké kruhové náušnice, športovú mikinu a legíny. Volá sa Asli.

sny a prelínanie svetov

Asli je z Izmiru a v Istanbule študuje vzdelávanie detí v predškolskom veku na jednej z najlepších tureckých univerzít. Raz by chcela založiť krízové centrum pre mamy s deťmi. Hoci v Turecku chce čoraz viac mladých odísť do zahraničia, Asli by chcela ostať. Má rada Istanbul a najradšej okolie svojej školy. Historickú budovu južného kampusu Bogazici univerzity obkolesuje park s výhľadom na more a na Bospor.

Asli v okolí aj býva. Dá si do uší slúchadlá a pustí si Erkina Koraya, jeho clivú rockovú psychedelickú pesničku. Rozbehne sa úzkymi kopcovitými uličkami. Po chvíli zastane a zapáli si cigaretu. Pod nohami sa jej motá niekoľko túlavých mačiek. Asli ich pohladí po lesklej srsti a do misiek, ktoré majú skoro pred každým domom v meste, prihodí zvyšok svojho obeda. Istanbulské mačky sú šťastné a slobodné – možno viac ako tí, ktorí tu bývajú, pomyslí si Asli. Pred prednáškovou miestnosťou stretáva spolužiačku Pinar v dlhých kvetovaných šatách. Na rozdiel od Asli pôsobí placho a nesmelo.

Pinar pochádza z prostredia, kde prístup k dobrému vzdelaniu nie je samozrejmý. Je prvá z rodiny, kto študuje na vyokej škole. Aj preto by chcela byť učiteľkou a venovať sa deťom z podobného prostredia. Dominantou jej štvrte je obrovské nákupné centrum. Na druhej strane rušnej osemprúdovky sa tiahne niekoľko úzkych ulíc s nízkymi, väčšinou ošarpanými bytovkami. Na ceste sa hrajú deti vybíjanú, no každú chvíľu sa musia stiahnuť na bok, aby ich neprešlo auto. Uprostred nich je Pinar, vymýšľa im hry a dáva na ne pozor. V susedstve je aj veľa detí migrantov zo Sýrie a mnohé nemajú nikoho, kto by sa im venoval ako ona.

Pinar obdivuje Asli, aká je slobodná a uvoľnená. Pripadá si pri nej strnulo a nudne. Prečo nedokáže byť taká ako Asli? Prečo sa nepridá k nej a ostatným, keď si po škole idú sadnúť do parku, pijú pivo, púšťajú si hudbu, tancujú? Deň sa im preklopí do večera, večer do noci. Z parku idú na byt, unavení bezčasím ležia na gauči, na stolíku pred nimi sa povaľujú malé igelitové vrecká, nedopité poháre a fľaše. Aj hudba sa vplieta do ich bezčasia, na obrazovke telky hrá mladá turecká elektronická kapela v nejakom berlínskom klube. Chceli by ísť do Berlína. Možno v lete, ak si dosť našetria. Mať tak peniaze a dostať víza! Pre väčšinu je to utópia.

Pinar žije inak, no aj tak sa na Bogazici cíti slobodne. Keď kráča domov nadchodom od obrovského nákupného centra, prúdi pod ňou záplava áut. Zavrie oči. Predstavuje si, že je inde. Možno v dedine, odkiaľ sú jej starkí. Pinarini rodičia sa odtiaľ odsťahovali do Istanbulu. Chceli otvoriť deťom lepšie možnosti. Stále sa snažia dať im z mála čo najviac. No zároveň sú prísni, ostražití pred svetom a v pomerne nebezpečnej štvrti, kde žijú, sa to dá pochopiť. No Pinar ich strach zväzuje. V škole sa cíti voľnejšie, hoci tam nevie zapadnúť.