spolu s mladším priateľom si pred niekoľkými desiatkami minút rozložila na trávnik uprostred vrakunského „Pentagonu“ deku, fľaše s vodou a tašky plné oblečenia. Nebývajú tu. Chodia si sem takmer denne „bezpečne pichnúť,“ vysvetľuje nám pätnásť minúť po tom, ako jej v žilách začal prúdiť syntetický metamfetamín. Ten sa dá v okolí kúpiť do pár minút, ak viete, kde pýtať. Okrem pervitínu je najviac užívaný heroín a kombinácia alkoholu s liekmi. 

čitiri, Lucia, Eva a Jano 

„Volajte ma Eva,“ predstavila sa žena v bielom tričku. Už uvoľnene, s novou energiou v hlase, nás pozvala prisadnúť si k nej na deku. Napriek pravidelným represívnym zásahom je pre ňu priestor vnútrobloku zvaného Pentagon miestom, kde ich policajti „moc neotravujú“. Nájdu tu aj pomoc sociálnych pracovníčok OZ Odyseus a ľudia ich tu podľa jej slov akceptujú takých, akí sú. „Chceli by sme, aby to tu bolo uzavreté, aby sem cudzí ľudia nechodili. Boli by tu iba narkomani, také miesto v Bratislave potrebujeme. Aj nejaký park s prístreškami by to mohol byť,“ opisuje. 43-ročný Čitiri, 25-ročná Lucia a 30-ročný Jano stoja okolo a súhlasne prikyvujú. Vadia im pohŕdavé pohľady okoloidúcich, ľudia v oknách domov na Stavbárskej ulici a policajné razie, ktoré ich odtiaľ sústavne vyháňajú. „Chceli by sme, aby nám vyčlenili nejakú budovu, kde by sme si mohli pichať, aby nás ľudia nevideli. Aby to nebolo takto na očiach ako teraz,“ dopĺňa Lucia.

Boris Németh