s fotografom Borisom Némethom sadáme v Bratislave do auta a vyrážame smer Topoľčany. Keď do nás takmer vrazí smetiarske auto, velebíme prázdne cesty koronového lokdownu. Aj keď sa mapa Slovenska vyfarbuje hrôzu vzbudzujúcimi farbami, ba na niektorých miestach černie, život sa nezastavuje. Človek je už raz taký. Zvykne si na všetko. A Slovák zvlášť. Dokonca aj na to, na čo by si zvyknúť nemusel a nemal. Z diaľnice schádzame na Hlohovec. Rozprávame sa o nahrávkach, ktoré vznikli v Empírovom divadle v Hlohovci v deväťdesiatych rokoch, ale aj o zápchach, ktoré komplikujú ľuďom vstup do mesta. Cez Orešany mierime do Radošiny, do tej legendárnej obce, ktorá celej krajine vďaka Stanislavovi Štepkovi vonia slovenskou človečinou. Serpentínami postupujeme ďalej. Okolo nás je zvlnená krajina, zožaté polia sa vyvaľujú pripravené na zimný spánok. Stromom žltne lístie, padá na cestu. Trafili sme jeden z posledných slnečných dní tohtoročnej jesene. Prechádzame cez Nitriansku Blatnicu. Ak by sme mali viac času, stálo by za to zastaviť sa pri Jurkovi, alebo ak chcete oficiálne, tak pri Rotunde svätého Juraja. Táto kaplnka stojí v lesoch pod Marhátom. Prešla prestavbami a dlho sa nad ňou mávalo rukou ako nad obyčajnou barokovou kaplnkou, akými je posiata celá krajina. No keď kostolík opravovali, zistili, že ide o jednu z najstarších pamiatok na Slovensku. Jej vznik sa datuje ešte do predrománskeho obdobia. Je predpoklad, že stála už v 9. storočí a bola súčasťou väčšieho opevneného komplexu. Do devätnásteho storočia tu žili pustovníci. Dnes sem prichádzajú pútnici, zvedavci i turisti. To už sa však ohlasujeme starostovi Bojnej. Sme za rohom. 

BORIS NÉMETHRekonštrukcia vstupnej brány na hradisko Bojná – Valy, ktoré bolo súčasťou opevnenia. Pohľad z vnútornej strany.

po kostrách niet stopy

Bojná ma niečo vyše dvetisíc obyvateľov. V erbe má strapec hrozna a vinohradnícky nôž. Tento symbol odkazuje na dávnejšiu históriu. Dnes sú tu vinohrady skôr výnimkou. Pestovaniu viniča sa venujú v okolitých obciach. Cveng majú vína z obce Tesáre, ale aj z Radošiny. Ako to už býva, každý chváli svoju produkciu, my však nemáme na degustácie čas. Obecný úrad je zrekonštruovaný. Koronu domáci využili na zveľadenie spoločného majetku. V sobášnej miestnosti je kronika, ostatnou vzácnou návštevou bol japonský veľvyslanec na Slovensku Makoto Nakagava. Bojnú navštívil 5. októbra a zaujímal sa o artefakty, ktoré vydávajú tunajšie archeologické náleziská. Veľká časť z nich je uložená v Archeologickom múzeum Veľkej Moravy na prízemí úradu. Rozlohou nepatrí medzi najväčšie, ale nachádza sa tu veľké množstvo exponátov. Za každou železnou ostrohou, hrotom šípu či nožom je príbeh starý vyše tisíc rokov. Múzeum je multimediálne. Sledujeme film o slávnostiach, ktoré sa konajú na hradisku Valy. Pod plátnom, na ktorom beží projekcia, je nádoba s pieskom a kópiami starodávnych predmetov. Deti sa môžu zahrať na archeológov. Dotyk s históriou v nich bude rezonovať viac ako listovanie v knihách. V múzeu sú aj kópie zlatých plakiet, ktoré objavili na hradisku. Nápisy na nich sa nepodarilo rozlúštiť. Plakety slúžili ako výzdoba prenosného oltára alebo schránky s relikviami. Nájdete tu aj ľudské ostatky. Jedna kostra patrí dvadsaťročnému dievčaťu. Môžeme len špekulovať, aká tragédia sa na týchto miestach odohrala pred tisíc rokmi. Druhá kostra patrí bojovníkovi, ktorý bol na vtedajšie pomery vysoký a silný. Meral vyše 180 centimetrov, čo bolo výnimočné. Meč, ktorý sa našiel v jeho hrobe, je väčší ako bežné meče. Starosta Stankovský nám ukazuje kópiu tohto meča. Poťažkáme ho, špekulujeme o smrteľných poraneniach v ľútom boji a starostu prehovárame, aby meč zobral na fotenie. Pozoruhodné je, že viac ľudských ostatkov sa na hradisku Valy ani v jeho okolí nenašlo. Existuje viacero hypotéz. Príčinou môže byť kyslá pôda, ktorá telá úplne zlikvidovala. V múzeu je kópia najznámejšieho predmetu, ktorý sa našiel na hradisku v Bojnej. Spomínaný zvon, ktorý vlastní aj pápež. Ročne sem zavítajú stovky návštevníkov. Zväčša sú príčetní, no nájdu sa aj takí, čo si históriu vysvetľujú po svojom. Prú sa o „starých Slovákov, Slovienov, Slovänov, Slovanov, Slavenov“ a snívajú starých dobrých slávnych zašlých časoch.