keď ho náš fotograf Boris Németh poprosil, aby si kvôli foteniu obliekol kňazskú košeľu s kolárikom, so smiechom pokrčil plecami, že žiadnu nemá. Načo by mu bola? Najradšej chodí po fare v montérkach. „Ako hovorí  pápež, cirkev by mala byť poľnou nemocnicou. Ani lekár, keď ošetruje rany, nie je oblečený v kravate a obleku,“ vysvetľuje. Odlišné obliekanie kléru vyvoláva podľa jeho slov odstup verejnosti od duchovných, preto je vždy v civile. Nože, ktoré vyrába, sú určené do domácností v jeho lamačskej farnosti. „Vďaka manuálnej práci si viem vážiť človeka, ktorý prichádza do kostola unavený, zrobený a do jeho upracovaných rúk vkladám telo Kristovo. Vážim si potom každý cent, ktorý nám tí ľudia dávajú ako svoju spolupatričnosť cirkvi. Viem, aká námaha je za tým,“ hovorí sympatický farár, keď s nami kráča od kostola k neďalekej ošarpanej budove.

pootváralo ma to ako plechovku 

„Práca so železom mi bola vždy blízka. Detstvo som strávil u deda v kováčskej dielni v Sliezsku. Moja prvá spomienka z detstva bola, ako som ťahal mech, ktorý fúka na vyhňu,“ spomína Leonard na počiatky svojej kováčskej lásky. Keď sa stal kňazom, myslel si, že s kovom už pracovať nebude. No necelé tri roky po vysviacke sa musel vrátiť k železu na svojej prvej misii v Angole.

„Bol som odkázaný sám na seba. Zúrila tu štyridsaťročná občianska vojna, ďaleko od veľkých miest preto ničoho nebolo. Musel som rezať železo, vyrábať konštrukcie, stavať vodné nádrže. Najväčším ,nákupným centrom´ pre nás bola spálená kolóna áut, tam sme brali skrutky, matice, železo, prerábali ich a recyklovali. Z nákladiakov sme robili veže na sudy s vodou,“ opisuje africkú skúsenosť.