kýva nám z neho 41-ročná drobná Maria. V pohraničnej dedine okresu Hajnówka zostala podľa jej slov jediná, ktorá sa nezľakla tunajších nacionalistov, nahnevaných susedov alebo poľských bezpečnostných zložiek a naďalej ponúka pomoc ľuďom na úteku. Prečo? „Lebo tu žijem a vidím tých utečencov na vlastné oči. Nechcem prosto vidieť, ako mi zomierajú ľudia pred domom,“ reaguje. Zelené svetlo u nej signalizuje utečencom bezpečie a pomoc, v posledné noci ho už zažína iba nakrátko. Na pohraničí takto ľudia s dobrým srdcom vysielajú signál ochoty pomôcť a ubezpečenie, že tu na nich nezavolajú políciu

Maria nerobí nič nelegálne, no susedia ju udávajú a pred domom jej spomaľujú cudzie autá, ktoré v dedine nikdy predtým nevidela. Zadná časť jej domu sa zmenila na sklad oblečenia, diek, spacákov, stanov, balenej vody a trvanlivých potravín pre utečencov. So sprísňujúcimi sa opatreniami na poľsko-bieloruskej hranici ich tadiaľto do EÚ prechádza čoraz menej. „Ešte pred dvoma týždňami celé skupinky migrantov vychádzali z lesa, tieto dni sa už nedarí prejsť takmer nikomu. Oblečenie a potraviny im preto nosíme do nemocníc, kde sú hospitalizovaní, ak ich policajti chytia chorých alebo zranených,“ vysvetľuje Maria. Núka nám nocľah, my zdvorilo odmietame. Už niekoľko dní u nej bývajú humanitárni pracovníci bratislavskej Vysokej školy sv. Alžbety a zakladatelia organizácie Victims of Wars Aid, manželia Mirek a Markéta Všelichovci.

Boris NémethPosledný európsky prales nachádzajúci sa na poľsko-bieloruskej hranici je dnes miestom najväčšej utečeneckej krízy EÚ od roku 2015.

hlavne, aby boli nenápadní

„Teplo sa oblečte, o chvíľu pôjdeme skontrolovať zopár miest smerom k bieloruskej hranici. Skúsime prísť čo najbližšie k červenej čiare, kým nás nechytia,“ vysvetľujú plán nočnej pomoci Mirek s Markétou. Novinári a humanitárni pracovníci majú vstup bezprostredne k hranici zakázaný.