každoročne ich medzi nami pribudne tritisíctristo. Začína sa to nahmatanou hrčkou v prsníku, vyšetrením a stanovením diagnózy zhubného nádora v nultom až štvrtom štádiu. To posledné je metastatické. Pri ňom už podľa primárky oddelenia paliatívnej starostlivosti Národného onkologického ústavu Andrey Škripekovej hovoríme skôr o predlžovaní života ako o liečbe. Až 10 percent slovenských pacientiek si diagnózu vypočuje v tomto štádiu.

Slovensko má v onkologickej liečbe jedno smutné „prvenstvo“. V dostupnosti inovatívnych onkologických liekov nás predbehli všetky krajiny V4 a dokonca aj Balkán. Sme na chvoste EÚ.

zrazu v inom vesmíre

Dosiaľ zdravá žena sa ocitne v inom „vesmíre“.  Lekár jej oznámi diagnózu, potrebu operácie a liečby. Skúsenosti stoviek pacientok hovoria, že lekári nemajú takmer nikdy čas podrobne im vysvetliť, čo ich najbližšie roky čaká. Viac ako o zlyhanie lekárov ide o problém systému. Jeden onkológ musí denne vyšetriť aj päťdesiat pacientok, vybaviť telefonické konzultácie a mnoho ďalších povinností. Žena po zistení diagnózy neraz v strese, šoku a zhone po odchode z ambulancie ani nevie, či jej amputujú prsník, absolvuje ožarovanie alebo chemoterapiu, aké lieky bude brať a či má vôbec nádej vyliečiť sa. 

Šok musí takmer vždy zvládnuť sama. Neraz sa s ním vyrovná popretím reality s ktorou jej nemá kto pomôcť. Chýba inštitút sociálnej sestry, ktorá by bola pacientke od za-čiatku oporou. Celý Národný onkologický ústav zamestnáva len tri onkopsychologičky, ktoré dokážu terapeuticky pomôcť iba zlomku pacientok. Ženy sa preto obracajú na web, neraz nachádzajú nepravdivé alebo nepresné informácie a škodlivé rady.V zdravotníckom systéme chýba profesionálny manažment emočného zvládania choroby. 

Spisovateľka a novinárka Eva Bacigalová absolvovala pred 10 rokmi rovnakú cestu. Po oznámení diagnózy ju poslali so vzorkami na patológiu„medzi mŕtvoly“, ako vraví.