na Moravu chodím dosť často a mám rád poéziu parkov, záhrad, bezprostrednej srdečnosti, vína, mám rád cimbalovku, ľudové piesne, pri ktorých sa mi zvnútra dojato ozýva moje rustikálne ja. A zrazu stojím v srdci mesta, o ktorom som si myslel, že je niečo úplne iné. Že je industriálne, že bude cítiť po hrdzi, uhlí a pote, ktoré sa tu usadili ako v krčme, kde sa desaťročia fajčí.
A vôbec nie. Zisťujem, že Ostrava je moderná, farebná, komplexná, kultúrna, má mnoho chutí a vôní, aj keď si zachováva energiu niekdajších baníkov - ráznych chlapov, ktorí nemajú čas na dlhé slabiky.
zoznamovací výstup a zvuk Ostravy
Stojíme na veži vo výške 73 metrov. Pred nami sa rozprestiera Ostrava. Oceľové mesto ako z Verneho románu v „baníckych“ časoch vrástlo do mesta s predlhou históriou, tak ako dnes vrastá umenie, kultúra a človečenstvo do vítkovického industriálu. Tí, ktorí chodia na znamenitý festival Colors od Ostrava, o tom niečo vedia.
Kúsok od nás preteká rieka Ostravice, ktorá ju delí na dve nerovnaké časti. Za ňou je Slezsko, ktoré má špeciálny znak v českom erbe.
Keď zostúpime do mesta, už nič nenaznačuje jeho banícku identitu, ale socha rodáčky Věry Špinarovej, hoc neveľmi vydarená, pripomenie jeho identitu hudobnú. Z Ostravy pochádzal ten najlepší soul v podaní skupiny Flamingo/Plameňáci a Marie Rottrovej, ktorá ho spievala (prezývka ostravská lady soul), heavy metal (skupina Citron), a neskôr kultové Buty, ktoré sa pomerne skoro stiahli z výslnia, lebo... Ostrava je nebezpečná. Títo všetci majú v DNA ostravský výbušný uhoľný prach. A samozrejme Jarek Nohavica, na ktorého ani nechcem myslieť. Veď vieme prečo. Stále niečo. Zato neskôr pri večernej prechádzke stretávame miestneho rodáka, bronzového Leoša Janáčka, ako sa ustarostene stará o líšku Bystroušku.
Späť k pani Špinarovej – tá by sa asi zo svojho spodobenia veľmi nepotešila. Vyzerá, akoby chytala rovnováhu po obzvlášť náročnej noci.
zápisky gastronauta
Morava je pohostinná, ale musím ako gastronaut so slušným portfóliom povedať, že nie vo všetkých moravských mestách je jednoduché najesť sa dobre. Myslím tým naozaj dobre. A moderne už vôbec nie. Tak tu si prídete na svoje. Podnik Nha Cretcheu akoby odrážal dynamiku Ostravy. Jeho majiteľ, Jamie Santos, sa narodil v Demokratickej republike Svätého Tomáša a Princovho ostrova (ak ste náhodou nevedeli, že je taký štát, tak už to viete), presťahoval sa na Kapverdy a osud ho zavial do Ostravy. Je to príjemný chlapík a rád sa s vami porozpráva. A hlavne, je to naozaj dobrý šéfkuchár a jedlo aranžuje na úrovni. Kedysi si vyberal či bude modelom alebo kuchárom. Vybral si dobre.
Kvalita jedla nebola ojedinelá náhoda, ako sme sa mali možnosť presvedčiť. Fantastické je bistro s fusion menu (a nádherným exteriérom a štýlovým interiérom) Hogo Fogo a veľký zážitok bola aj belgická reštaurácia La Petite Conversation, kde som si prvýkrát dal originálne belgické mäsové guľky. Trochu Ostravákom závidím. Do takýchto podnikov by som chodil. Tak sa sem aspoň vrátim. A nielen kvôli jedlu.
oceľové mesto kultúry
To verneovské oceľové mesto sa volá Vítkovice. Dnes obrovský industriálny objekt nesmiernej hodnoty a neuveriteľnej vizuality. Takto vás privíta:
Vítkovice, to nie sú len stovky ton ocele, ale aj kultúra, ktorá ju oživuje, a naopak – tá hrdza naokolo dáva umeniu „říz“. Práve tu sa koná každé leto festival Colors Of Ostrava, ktorý patrí medzi najlepšie v Čechách. A celý rok je tu Gong – galéria, vybudovaná v bývalom obrom plynojeme - multifunkčné centrum, koncertná sála, kongresová sála, brutalizmus vo svojej nádhernej podstate. Architekt Josef Pleskot je veľký mág. Byť kurátorom v týchto priestoroch musí byť práca snov. Gong tento rok oslavuje desať rokov od otvorenia.
Gong sa týka aj Slovenska, lebo je tu stála expozícia Milana Dobeša, slovenského umelca, ktorý sa svetovo preslávil motorizovanými mobilnými objektmi. Tu je podcast, čo sme o ňom robili pre Post Bellum. Dobeš bol a je naozaj veľký.
Ideme ďalej: V obrovskej hale nájdete aj dokonale interaktívnu expozíciu Svet techniky, kde sa realita mieša s nejakým retro sci-fi a človek si opäť spomenie na Verneho. Je to dych vyrážajúce. Decká aj dospelí sa tam naozaj parádne zahrajú. A všetci sa niečo naučia.
čas na kávu
Je čas na kávu, tak ideme do Bolt Café, umiestnenej na Bolt Tower, bývalej vysokej peci č. 1., v ktorej sa denne vyrobilo až 1200 ton surového železa. Tu je scenéria pri príchode. Oceľové mesto je veľké a impozantné.
A tu ju máme.
Bolt je po anglicky skrutkovica, teda skrutkovito stúpajúca krivka, ale túto kaviareň naozaj krstil Usain Bolt. Je vybudovaná vo výške takmer 80 metrov. 80 metrov po rovine nie je veľa, ale ak stojíte na lávke zo sieťovanej pásoviny a vidíte si pod nohy, je to fakt vysoko. Môžete sa ísť aj poprechádzať po 270 metrov dlhej adrenalínovej lávke ešte nad kaviarňou. Ja som sa bál, beztak som videl z výšky aj viac ako som chcel. Káva bola fajn.
ďalšia kultúra
V Ostrave majú dokopy tri galérie s moderným umením. Opäť vec, ktorú závidím. A sú to NEJAKÉ galérie. V jednej – Gongu – sme už boli. Čakajú nás ešte dve. Galerie výtvarního umění v Dome umění je najstaršia, ale má jasne moderný drive. Zaujímavosťou je, že majú obraz, ktorý je možno originál Klimta a možno nie. Vedú sa o tom spory. Ale o kvalite expozícií a diel žiaden spor nie je. Malá ochutnávka:
Josef Čapek:
Ježíš v kleci (rozumejú fanúšikovia Rýchlych šípov):
Kurátorka nám aj predvedie ako pracujú s deťmi, ktoré sem chodia rady, aj keď tu nie je žiadna infantilná expozícia. Pod jej dohľadom si vyrobíme zápisník, na titulnú stranu notesov sú k dispozícii galerijné reprodukcie. Dobrý nápad.
plato nad zlato
Nová galéria Plato je umiestnená v impozantnej stavbe s krvavou históriou – v rokoch 1881-1965 tu bol miestny bitúnok. Tento rok sa v nej otvorili priestory, ako uliate pre moderné umenie. Ale nielen. Pestujú sa tu bylinky pre vegetariánske bistro, ktoré je naproti, vnútri je aj skleník pre hydroponické pestovanie, ktorý dotvára interiér. Takto chcú prevádzkovatelia akoby symbolicky očistiť budovu a vyhnať z nej tieň smrti. No a architekt Robert Konieczny urobil fantastickú prácu. Treba to vidieť. Asi treba dodať, že Plato je MESTSKÁ galéria. Mesto dalo dôveru kurátorom a tí veria súčasnému umeniu. Impozantné priestory priamo vyzývajú k nejakým špeciálnym spôsobom kreatívneho využitia a k tomu sa tím galérie v akomsi manifeste aj zaväzuje. Vravel som? - Ostrava je dynamické a moderné mesto. Ešte do konca roka bude skvelá medzinárodná výstava/projekt Optimalizované bájky o dobrom živote. Vyzerá to tak, že toto má budúcnosť ako európsky kultúrny priestor. https://plato-ostrava.cz
klasika
Ostravský región vám ponúka aj turistické vyžitie tradičnejšieho typu. Napríklad, čo poviete na zámok Raduň?
Prenádherný a impozantný je aj zámok Hradec nad Moravicí, kde prebývali, okrem iných, aj Beethoven a Liszt.
opava - hlavné mesto Sliezska
Metropola Sliezska je príjemná. V expozícii na veži budovy radnice sa zoznámite s históriou, ku ktorej neomylne patrí aj cukrárstvo a pekárstvo, Veď to poznáte - Opavia. Tu sú doma fidorky (podľa firmy Fiedor). Krásna je tehličkovo-gotická konkaterdála Nanebevzatí panny Marie. Termín tehličková gotika som nepoznal. Krásny a v dobe vzniku supermoderný bol funkcionalistický obchodný dom Breda, je tu Slezské divadlo, socha Petra Bezruča (bard sliezskeho ľudu), ktorý sa tu narodil. Pred vyhostením Nemcov tu vždy žila bola nemecká väčšina a je to vidno. Po vojne vysídlili takmer polovicu obyvateľov Sliezska. No pamiatka na socialistické časy je nákupné stredisko Slezanka, ktoré necitlivo vrazili do historického námestia. Ale aj to majú miestni obyvatelia radi. Opaváci majú svoje mesto radi. „Je perfektné pre život,“ nadšene nám v peknom parku pri dobrej káve hipsterskej kvality z okienka hovorí mladý muž, ktorý nás sprevádza a my mu na sto percent veríme.
mesto z Ladových obrázkov a jeho uši
Štramberk je mestečko v okrese Nový Jičín v Moravskosliezskom kraji, ktoré ako keby vypadlo z obrázkov Josefa Ladu, hovoria mu aj „moravský betlehem“. Určite si vyjdite na „Štramberskú trúbu“ – zrekonštruovanú vežu hradu, ktorá slúži aj ako rozhladňa. V blízkosti je aj jaskyňa Šipka.
Mňa ako gastronauta najviac zaujali štramberské uši, čo je absolútne lokálna pochúťka, suché sladké pečivo z perníkového cesta v tvare kornútku, podobnému uchu. Podľa miestnej povesti sa pôvod cukrovinky viaže na mongolské ťaženie v roku 1241, kedy si nepriateľské vojsko rozložilo tábor na úpätí blízkeho kopca Kotouč. Podľa povesti miestni obyvatelia po nočnej búrke prekopali hrádzu rybníka a tábor vytopili. Keď voda opadla, našli vraj na mieste vaky s nasolenými ľudskými ušami, ktoré Mongoli odrezávali kresťanom a posielali svojmu chánovi ako trofeje. Tak im to kresťania vrátili aspoň takto symbolicky. Nech je ako chce – uši sú dobré, chutné a v rôznych predajniach ich je nadostač. Známe sú dve receptúry, klasický je váľaná, modernejšia je liata, tá druhá umožňuje cesto aj rôzne ochucovať (napríklad pridávať čili), ale samozrejme konzervatívci trvajú na tom, že jediné pravé uši sú váľané. Uši sú také slávne, že sa tu robí aj samostatný „ušatý“ gastrofestival a pečie sa veleucho o priemere takmer dva metre. Viac informácií: http://www.usiodhezounu.cz/
kopřivnice znamená rýchlosť
Koniec cesty sa blíži, ostáva nám už len Kopřivnice, kde je múzeum Tatry. Tu nájdete moju kompletnú fotoreportáž, na tomto mieste si dáme len symbolické dve fotky a informácie o Slovenskej strele, ktorá bola v tom čase (1936) pravdepodobne najmodernejší a najrýchlejší vlak na svete. Z Prahy do Bratislavy s jednou medzizástavkou v Brne zvládla trasu z Bratislavy do Prahy za 4 hodiny a 18 minút. Tento rekord prekonal iba vlak Pendolíno až po 70 rokoch! (3 hodiny 47 minút). Slovenská strela jazdila rýchlosťou 92 kilometrov za hodinu. Počas Norimberského procesu premávala na linke Praha – Norimberg a späť. Prvý voz dvojice bol vyradený v roku 1953 a po požiari zlikvidovaný. Druhý odišiel do dôchodku v roku 1960. Jeho rekonštrukcia trvala viac ako dva roky. Zaujímavosti o Strele: Maximálnu rýchlosť dosiahla po 5700 metroch jazdy, z rýchlosti 120 km/h, čo je takmer dvojnásobok vtedajších vlakov, ťahaných parnými lokomotívami, potrebovala na zastavenie 567 metrov.
Keď rýchlosť, tak rýchlosť. V krásnej Šustalovej vile je parádna výstava, venovaná nedožitej storočnici manželov Zátopkovcov, ktorí boli úplní rovesníci (narodení v jeden deň) a Emilova manželka Dana bola nezaslúžene v tieni svojho manžela, hoc sama bola rekordmanka a olympijská reprezentantka v hode oštepom. Veľmi si vážim, že vyčerpávajúca výstava nie je (len) pamätník a oslava športovca, ale nekompromisne sa zmieňuje aj o jeho vzťahu k súčasnej politike, kde nebol vždy len ten pozitívny hrdina, ako ho poznáme z bežeckých dráh a športového života. Pretože v socializme nemohol byť šport bez politiky.
Fenoménu Zátopkovcov sa budeme podrobne venovať v budúcom čísle, takže na záver len jedna ilustračku z výstavy.
A ešte osobná poznámka: Výlet do Ostravy som absolvoval v rámci organizovaného novinárskeho zájazdu, ale zarezonovalo to. Ako som písal, Moravu máme radi, chodíme sem na prieskumné víkendové výlety radi a už sa teším, ako tieto miesta predvediem priateľke.
Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.