v Turecku som si obľúbil hlas muezínov zvolávajúcich k modlitbe, tu ho prehlušujú sanitky. A čím viac sa blížite do jedného z najpostihnutejších miest, do Antakye, tým viac sa zvuk sirén zlieva do jedného súvislého kvílenia. Premávka sa zhusťuje.

V Iskenderune hľadíme na spúšť: zosunuté viacposchodové obytné budovy, ostatné s trhlinami, zdevastovaná mešita, popadané minarety. Po prechode horského hrebeňa napokon zostupujeme do údolia, kde leží aj Antakya. Na modrej oblohe akoby sa tvoril ťažký búrkový mrak. No len čo vystúpime z auta uvedomíme si, že to nie je búrkový mrak, ale dym z horiaceho prístavu v Iskanderune. Cítime štipľavý zápach toho mraku, je to temná predzvesť toho, čo nás čaká v Antakyi.