teraz budem osobný, ale ak máte radi Banskú Štiavnicu, nedá sa byť iný. Nechcelo sa mi vycestovať. Nikdy som sa nevenoval reportážam na miestach, kde sa stalo niečo zlé, nemám na to výbavu. A ešte k tomu jedno z mojich obľúbených miest. Ale napokon som sa „hecol“ a nenašiel som mesto zmaru, ale kotol energie a ľudskej súdržnosti. Ale poďme postupne.

Návštevu začíname noblesne – „base camp“ sme si dohodli v ateliéri výtvarníka Arpáda Pála, tvorcu utešených drevených objektov. Arpi je pôvabný „týpek“, s ktorým po desiatich sekundách diskusie nadobudnete pocit, že sa poznáte celý život. Pábitel, bohém, rozprávač príbehov. Jeden z nich – ten dramatický – so samozrejmosťou sebe vlastnou začal ovplyvňovať, aj keď zdôrazňuje, že je len pešiak. Stal sa jedným z koordinátorov prác na odstraňovaní následkov požiaru. „Nepil som, aj keď mám po tom všetkom poriadnu slinu,“ smeje sa, keď vysvetľuje svoje červené oči. „To je od dymu a prachu.“ 

zimomriavky zo súdržnosti

Keď požiar vypukol, zapojili sa do evakuácie priestorov všetci ľudia naokolo. „Zapojil som aj Rómov, ktorí mi pomáhali na stavbe. Sú to kamaráti.“ Arpi hovorí, že ich výplatu dával každý piatok zásadne ich ženám, ktoré hneď šli nakúpiť potraviny a deťom veci do školy, a tým si získal uznanie a rešpekt celej komunity. „Keď treba zabrať, oni okamžite reagujú. A tu bolo treba reagovať veľmi rýchlo,“ spomína. „Hneď sme šli sťahovať ústredný banský archív. Vznikla ľudská reťaz, aby sa dokumenty presunuli na bezpečné miesto. 

Riaditeľ banského archívu Peter Konečný mal neuveriteľnú duchaprítomnosť, reagoval rýchlo a dokázal aj hasičov, ktorí nevedeli, čo majú hasiť skôr, skoordinovať, aby zahasili jednu časť, čiže oheň v správnej chvíli na správnom mieste zastavili. Pamiatky sú dôležité, ale keď zhorí história krajiny, je to fakt prúser. Stále mám zimomriavky, keď hovorím o tom, že sme zrazu mali dav ľudí a všetci pomáhali. Kamarát, čo má stavebnú firmu, pristavil okamžite auto na odvoz vecí, taxikári jazdili zadarmo, každý robil, čo mohol. Po banskom archíve sme začali sťahovať aj Galériu Jozefa Kollára. Za niečo vyše dvoch hodín bolo prevezené všetko do depozitu na Starý zámok a všade, kde sa dalo. Obrovské objekty, ťažké sochy, všetko. Obrazy a drobné veci boli poopierané o steny a odložené vonku a kým ich neodviezli, absolútne nič nezmizlo.“

Do galérie sa oheň nepreniesol aj vďaka Márii Terézii. Tá totiž prikázala stavať požiarne múry. Galéria je teda ohňom nedotknutá, len múr je nasiaknutý vodou, pretože ho požiarnici preventívne polievali. Druhý požiarny múr je medzi Bankou Lásky a banským archívom, na ktorom sa chytila len strieška. Kusy horiacich šindľov sa „snažili preskočiť“ na náprotivné strechy, tam ich však rýchlo spacifikovali. 

Z fotografií je známa hromada kníh na podstavci morového stĺpa, ktorú povynášali zo známeho Antikvariátiku. Kvôli nedostatku debničiek na banány museli každú „fúru“ vysypať a s prázdnou debničkou sa vrátiť do obchodu. Potom dobrovoľníci autami poodvážali knihy na rôzne miesta a Antikvariátik bude nejaký čas pôsobiť len online. 

BORIS NÉMETHPamiatkar a pedagóg, architekt Pavel Fabián bol jedným z prvých, ktorí si všimli dym nad Bankou Lásky.

Človek si uvedomí príbehy za touto tragédiou.  Majiteľ Antikvariátiku Tomáš Lazar ním žil, hovorí o tom .pod lampou – prepis relácie nájdete v tomto čísle .tyždňa. Marián Čierny, majiteľ najväčšej štiavnickej reštaurácie a pizzerie Black M nielenže prišiel za pár hodín o živobytie a všetko, čo s ním súvisí, ale vznikla mu zodpovednosť za viac ako 20 zamestnancov, ktorým musí vyplatiť odstupné, nehovoriac o niekoľkých ukrajinských brigádničkách, ktorých sa ochotne ujal. Našťastie mu vypomohol kolega reštauratér a miestny aktivista Martin Macharík, ktorý mu požičal priestor na dočasnú reštauráciu (aj s Martinom sa stretnete v prepise relácie .pod lampou). 

ohnivá Banka Lásky

Nie sme tu na to, aby sme sa kohokoľvek pýtali na príčinu požiaru. Toto si bude vyžadovať dôkladné expertízy. Faktom však zostáva, že oheň vznikol v budove tejto turistickej atrakcie, ktorú mnohí považujú za gýčovú. Arpád je zhovievavý, hovorí, že nie každý návštevník musí mať vycibrený vkus a Banka, ktorá do Štiavnice pritiahla veľa turistov, bola komerčne veľmi úspešný projekt. 

Sme na mieste. Všadeprítomní vojaci sú ústretoví a púšťajú nás do blízkosti budov, dnu nesmieme a vlastne ani neviem, či by som to chcel vidieť. Fotografie z kultúrneho centra Eleuzína, kde sa hrávalo okrem iných aj predstavenie Kosmopol unikátne aj v európskom kontexte, sú na zaplakanie. Podobne smutný pohľad ponúkajú aj fotky z dronu. 

My si však budovy obzeráme zvonka a zdola a z tohto uhla pohľadu to nevyzerá devastačne. Toto je zrejme dôležité zdôrazniť, aby si náhodou potenciálni návštevníci nepovedali: „Do Štiavnice nejdeme, veď tá zhorela.“ Opäť jedno šťastie v nešťastí: Námestie sv. Trojice nestratilo pôvab. Len získalo jednu majestátnu jazvu. A tento reštart by mohol priniesť aj svoje pozitíva, ak sa, pravda, nestratí ľudská energia, ktorú požiar zapálil.

klavír na pásoch

Základnej umeleckej škole chýba strecha úplne, strecha na Banke Lásky je pokrčená. To je tá ničivá logika ohňa: V Banke bol na starý šindeľ položený plech, čiže keď drevo horelo, nebolo možné ho reálne zahasiť. Tu vznikli škody veľmi veľké. Na ZUŠ-ke bola strecha celá šindľová. Fotky vyzerali ako čistá apokalypsa, plamene šľahali ako z pekla. Ale strecha veľmi rýchlo zhorela a oheň vyhasol. Čo je ďalšie šťastie v nešťastí, zachovalo sa takmer všetko z inventára okrem jednej tlačiarne – viete si predstaviť, čo by spravila zatečená voda s hudobnými nástrojmi. Všetci sa tešia, že nedotknuté ostalo drahé klavírne krídlo Yamaha, hlavný klavír školy.

Klavíry si vyžadujú špeciálny spôsob prepravy a my máme možnosť sledovať profesionála špecializovaného na sťahovanie klavírov. Ochotne prišiel pomôcť pán Petrík z hudobného obchodu MusicMania a asistujú mu vojaci. Známa ZUŠ-ka dlho bez strechy nad hlavou nebola, ministerstvo životného prostredia jej operatívne ponúklo nevyužívanú budovu bývalého riaditeľstva Slovenského vodohospodárskeho podniku. 

Zariaďovanie je v plnom prúde, budova bzučí od všetkých aktivít a pomocníci s vojakmi ešte nosia nábytok. Yamaha sa vezie pripútaná popruhmi na pásovom vozíku, s ktorým nie je problém vyjsť aj po plošine, ovláda sa to tlačidlami na vodiacej tyči. Pán Petrík vysvetľuje, že spodok sa vyrába v Taliansku a vrch vo Francúzsku. V čase našej návštevy ešte nebol známy osud ďalších dvoch klavírov, ktoré sa nachádzali v zadnej časti budovy, pretože drevená pavlač zhorela. Vyslobodili ich neskôr pomocou techniky. Nepoškodené.

dobre sa spravilo 

Pani riaditeľka ZUŠ Irena Chovanová opatrne nesie do ich nového pôsobiska obraz namaľovaný na skle, dar od kolegyne. Je unavená, ale adrenalín tejto situácie pomohol všetkým vydolovať rezervy. „Viete, naša ZUŠ-ka, ktorú navštevuje asi 400 žiakov, bola pre nás všetkých druhý domov, srdcová záležitosť,“ hovorí. Učitelia si zariaďovali priestory tak, aby sa v nich študenti cítili dobre a oni tam aj naozaj radi chodili. Každý okenný výklenok sme využili.“ Rozpráva, že učitelia – aj bývalí, aj zamestnaní na čiastočný úväzok, ktorí majú učiteľské povinnosti aj v okolitých obciach – prišli a dreli na sťahovke. Prišla aj jedna kolegyňa na dôchodku, ktorá celý život učila v Kremnici a momentálne býva v Prievidzi. „To, čo sme zažili, by sa dalo spísať do dvoch kroník. Ale stále som dojatá zo všetkej tej pomoci a nasadenia. Boli sme už úplne vyčerpaní a treba povedať, že s vojakmi sa spolupracovalo fantasticky,“ hovorí Chovanová. „Dozvedela som sa, že sú z 81. krídla armády Sliač. Zdá sa mi pekné a symbolické, že vojaci z nejakého armádneho krídla zachraňujú naše klavírne krídla.“

Boris NémethRiaditeľka ZUŠ Irena Chovanová sťahuje posledné veci z budovy zasiahnutej požiarom.

Dôkaz slov pani riaditeľky o tom, ako učitelia ZUŠ ľúbili svoje pracovisko nám dáva pán, s ktorým sa dávame do reči. Prišiel pozrieť, ako pokračujú práce. „Moja dcéra je učiteľka tu na umeleckej škole,“ hovorí. „Do triedy si dala priviezť aj svoj starší gauč, aby sa študenti cítili lepšie.“ No a ako tak obzeráme tie organizované aktivity (v podstate všetko dôležité je už evakuované, toto sú posledné zvyšky), dávam sa do reči s najbližším vojakom, ktorý stráži priestor. Odvolali ho aj s celou jednotkou rovno z cvičenia. „To je predsa samozrejmé,“ hovorí mi, keď ho chválim za korektný a pri všetkej prísnosti ľudský a slušný prístup. „Musíme si pomáhať.“

Rozprávame sa aj s pani v rokoch, ktorá bez váhania dobehla s mopom a vedrom pripraviť priestory pre novú ZUŠ. Nástroje však neboli potrebné, budova je čistá a pripravená. „Tak som aspoň zorganizovala vojakov, aby pomohli so skriňami, poutierali sme od prachu a tak. Som tu najstaršia, ale dcéra len: ‚Poď mamka, poďme pomôcť.‘ Tak sme od rána, ale dobre sa spravilo.“ „Výhoda je, že sú v nej väčšie aj menšie kancelárie a jeden väčší priestor na koncerty a pre tanečný odbor,“ hovorí riaditeľka, ktorej už odchádza hlas z celého toho nasadenia. Nechávame ju teda, aby sa išla so svojím tímom najesť do blízkej reštaurácie. 

sú to len veci

Silne poškodená bola aj mineralogická expozícia Berggericht. V jednej miestnosti údajne spadnutý strop zničil vzácne minerály zo Španej Doliny. „Ja však hovorím, že sú to len veci,“ hovorí náš sprievodca Arpád Pál. „Dôležité je, že sa nikto nezranil a nikto nezahynul. Možno to bude mementom aj pre iné mestá a štát, aby na pamiatky mysleli aj z takéhoto uhla pohľadu“. 

Stretávame sa s mojím starým známym, Ľubom Lužinom zo štiavnického banského múzea. Kmitá s prepravkami a nakladá ich na korbu malého nákladného auta. „Mineralogická expozícia a mineralogické depozity sú komplet evakuované,“ hovorí. „Momentálne evakuujeme informačné centrum, teda veci, ktoré mali na predaj. Čiže toto sú už veci nižšej dôležitosti, to najdôležitejšie je preč. To, čo zachránime z miestnosti, v ktorej sa prevalil strop, ešte uvidíme,“ hovorí a ponáhľa sa po ďalší náklad.

Boris NémethReštaurácia a pizzéria Black M to „schytala“ naplno. Podnik sa však má kam uchýliť.

štiavnická Madona 

Neviem ako vo vašich bublinách sociálnych médií, ale v tej mojej najviac kolovali štyri fotky. Dve z nich boli obrazom skazy: Horiaca strecha ZUŠ-ky a vyhorená Eleuzína. Dve obrazom zmaru neboli: kopa zachránených kníh z Antikvariátiku na podstavci Morového stĺpa a hlavne historická socha akejsi peknej dámy, vzorne pripútanej na mieste spolujazdca v osobnom aute. Za volantom sedel pamiatkar, pedagóg a architekt Pavel Fabián. Stretávame sa s ním na námestí. „To bolo v čase, keď oheň preskočil na strechu geologického múzea a ďalšia v poradí by bola budova galérie, tak sa rozhodlo, že treba evakuovať všetky exponáty – vystavené aj depozitáre. Priestor sa našiel vo výstavných priestoroch Starého zámku.“ Aký bol jeho vtedajší deň? „Bol som tu už ráno,“ hovorí, „a jeden z prvých, čo volali na 112-ku, lebo som zazrel dym nad Bankou Lásky. Najprv som si myslel, že sa to dymí z nejakého dvora, vyzeralo to, ako keby dym išiel zozadu. Zišiel som nižšie a uvidel, že sa dymí zo strechy. Tak som zavolal, potom som zistil, že už volali predo mnou. Ešte tu nebolo žiadne auto, začali sa zbierať nejakí ľudia, prišli prvé dve hasičské autá. Vyzeralo to, že sa hasenie dobre rozbieha, tak som šiel domov, bývam tu hore. Ale nedalo mi to a šiel som sa pozrieť, že čo sa deje. To už bolo uzavreté námestie, v tom čase už bola zhorená strecha na základnej umeleckej škole. Išlo to rýchlo, ja som to nevidel, ale vraj behom pol hodiny bola zhorená. To bol aj dôvod, prečo budova ostala najzachovalejšia. Hasiči len striekali bočnú stenu, aby zabránili šíreniu požiaru. Striekanie zozadu bolo neúspešné, lebo v hydrantoch nebol dostatočný tlak, tak sa požiar šíril dozadu.“

vyšlo nám počasie

„No a vtedy som videl, že ľudia si podávajú veci z galérie, tak som sa pridal,“ pokračuje Fabián. „Obrazy sme opierali o stenu, sochy len tak poukladali na zem. Možno to bude znieť čudne, ale vyšlo nám počasie. Keby pršalo, škody by boli určite väčšie. Potom prišiel kamarát, Mišo Hrčka, ktorý má stavebnú firmu, že má na dvore tri dodávky, aby som išiel s ním, že to budeme voziť na zámok. Pristavili sme ich a začali nakladať. Z veľkej dodávky som presadol do nejakého pickupu, tak som mohol voziť len menšie veci. Jednu fúru som šiel s obrazmi, ktoré sme do auta naukladali ako knihy v knižnici, a druhá boli sochy. Jednu sme dali na sedadlo spolujazdca a pripútali,“ hovorí Pavel Fabián, ako vznikla ikonická fotografia. Odhaduje, že v tomto čase na námestí pomáhalo asi 250 ľudí. „Sto ľudí bolo dole, sto na zámku a možno ďalších 50 sťahovalo antikvariát.“.

pomôcť Štiavnici

Odchádzame, Arpi nás ešte pozýva na kávu a koláčik do cukrárne Moja Marína. Osie hniezdo so sladko-slaným syrom bolo fantastické. S Arpádom a Martinom Macharíkom sa bavíme o turistickom ruchu, pretože aj ten môže napomôcť obnove Banskej Štiavnice – mesta, ktoré sa každému návštevníkovi votrie hlboko pod kožu. Martin hovorí, že jeden zájazd zrušil pobyt, lebo vyhorel ich hlavný cieľ – Banka Lásky. Krútime hlavou. V Štiavnici a okolí je stále čo objavovať. 

Podľa aktuálnych informácií stihli najohrozenejšie budovy provizórne zastrešiť ešte minulý týždeň, kým začalo pršať – toho sa všetci báli. Rovnako veľmi operatívne rozdelili časť dovtedy vyzbieraných peňazí, hlavne zo zbierky na stránke donio.sk, ktorá je ešte v deň vyjdenia tohto čísla otvorená: https://www.donio.sk/stiavnica.

Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.