v akom stave sa Slovensko nachádza tesne pred voľbami?

Tá situácia je horšia než pred poslednými voľbami. Vieme, že slovenskí voliči sú náladoví. Nevedia, čomu majú veriť. Aj výsledky volieb sú dnes pre mňa neodhadnuteľné. Zrejme z týchto volieb nemôže vzísť nič stabilné pre najbližšie obdobie. 

na pohľad sa zdá, že po roku 2020 sa predsa len niečo podarilo dosiahnuť, najmä v oblasti nastolenia elementárnej spravodlivosti. Tých 40 ľudí, ktorí stoja pred súdom, z toho 20 právoplatne odsúdených – vysokí funkcionári z polície, prokuratúry, súdov, rôzni podnikatelia atď. –, to nie je nulový výsledok, to tu nebolo od roku 1989. Ak je to tak, prečo je to pre voličov málo? 

Posledných tri a pol roka bola mimoriadna situácia, v dôsledku covidu aj vojny na území Ukrajiny, nášho bezprostredného suseda. A po posledných voľbách sa vedúca politická strana pána Matoviča ukázala ako jeden veľký zmätok. Hoci sme to všetci viac-menej cítili, až taký totálny zmätok, aký ukázal Igor Matovič pri riadení štátu, asi nikto neočakával. Aj vďaka covidu sa ukázal hneď na začiatku ako osoba nespôsobilá viesť štát, zvládať krízové situácie. No a v kombinácii s rozkladom ústavného zriadenia majú spomenuté udalosti za následok situáciu, v ktorej sa dnes nachádzame. Úprimne: v čase, keď sme sa tu rozprávali pred poslednými voľbami, nik z nás nemohol predpokladať taký strašný rozklad slovenských štátnych orgánov. Vedeli sme, v akom stave je po Dobrošovi Trnkovi slovenská prokuratúra, voľačo sme tušili o tom, ako vyzerá Vojenské obranné spravodajstvo, pretože správy, ktoré robil už zosnulý pán Suchodolinský, niečo naznačovali. Vedeli sme, ako asi vyzerá slovenská polícia, na ktorej činnosti sa podpísal Robert Kaliňák od roku 2006. Nevedeli sme, ako vyzerá SIS. To sa ukazuje až teraz, hoci informácie, ktoré sa dozvedáme, sa, paradoxne, viac-menej viažu na obdobie po posledných voľbách – teda informácie o riaditeľovi Pčolinskom alebo riaditeľovi Aláčovi. A toto všetko nás doviedlo do situácie, ktorú si musíme pomenovať, ak chceme hľadať riešenia. 

Musíme sa pýtať na bezprostredné príčiny toho vnútropolitického rozkladu. Treba hľadať riešenia. Vždy pred voľbami na Slovensku rezonovala otázka, čo s políciou, čo s prokuratúrou a so spravodajskými službami. Dnes sa o tom veľmi nehovorí, občas padne zmienka o špecializovanom súde, špeciálnej prokuratúre. 

volanie na námestiach z roku 2018 po vražde Jána Kuciaka aj ďalšie iniciatívy svedčili, že je tu celospoločenská požiadavka na zmenu spravovania krajiny. Do akej miery bola táto objednávka za toho tri a pol roka naplnená? 

Ukázalo sa, že na Slovensku sa vždy nájdu jednotlivci, obvykle nie normálne fungujúce štátne orgány, ale jednotlivci pracujúci v týchto štátnych orgánoch, ktorí vedia na seba zobrať zodpovednosť v boji za spravodlivosť. Že je tu množstvo ľudí, ktorí sú určitou zárukou, že SR môže byť právnym štátom. Na Slovensku bola vždy objednávka, aby Slovenská republika bola normálnym právnym štátom, a ja som presvedčený, že si to Slováci zaslúžia, aby ich štát normálne fungoval. Aj prieskumy hovoria, že minimálne polovica slovenského obyvateľstva chce právny štát. Bohužiaľ, opakovane sa stáva, že sa verejná diskusia nevedie k spoločenským problémom, o akých hovorí značná časť tej druhej polovice politického spektra. Hovorím o ľuďoch, ktorí majú pozitívny vzťah k fašizmu, odpor k demokracii, k Európskej únii, NATO a pod. Tie témy sa nevysvetľujú a to je určitý dlh slovenských elít, ktoré sa obvykle uzatvárajú do seba, nekomunikujú s verejnosťou. Slovenský volič nie je o nič menej inteligentný než volič v Nemecku, v Rakúsku či ďalších vyspelých západných demokraciách. Tam však elity vysvetľujú a tu to absentuje. Dôsledok toho pociťujeme dnes, pár dní pred voľbamiza toho tri a pol roka si bol aktívne účastný niektorých najťažších káuz, špeciálne vyšetrovania vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Bol si a stále si advokátom rodín pozostalých; videl si zblízka všeličo. Bol náš štát za tri a pol roka takpovediac menej „unesený“ než predtým?