kedy ste začali uvažovať, že sa budete angažovať, že niečo, čo z vlastnej iniciatívy urobíte, by mohlo dobrým spôsobom prispieť k stavu spoločnosti?

Výrazný zlom u mňa prišiel v marci 2016, keď sa do parlamentu dostali extrémisti, z veľkej časti práve vďaka hlasom prvovoličov. Už vtedy som sa zaujímal o politiku a zároveň ma bavilo tvoriť webstránky, povedal som si teda, že to spojím a možno sa mi podarí vytvoriť niečo, čo by mohlo byť pre mnohých ďalších edukatívne. V tom marci som sa rozhodol spraviť web, ktorý sa bude zameriavať na fašizmus, a prvá verzia toho webu vyšla 17. novembra v tom istom roku. Postupne to vyrástlo do neziskovej organizácie, na ktorej činnosti sa podieľam.

spomínate dva míľniky – marec a november. Marec súvisí s fašizmom – aj s výročím vojnového slovenského štátu. A november súvisí s komunizmom – 17. novembra sa začala nežná revolúcia, to bol pád komunizmu u nás. Vidím tu dve totality, s ktorými naša spoločnosť bojuje: fašizmus a komunizmus. A jedna vec ma trochu trápi. Kým antifašizmus je v slušnej spoločnosti normálny, tak antikomunizmus je niekedy – u časti ľavice – braný ako akási nadpráca. Ako keby nebol nutný, ba hovoria mu „vulgárny“.

Medzi mladými na Slovensku sa s tým, našťastie, stretám veľmi zriedka. Povedomie medzi mladými je väčšinovo také, že aj fašizmus, aj komunizmus sú niečo, s čím oni nechcú mať nič spoločné. Samozrejme, vždy existujú menšie skupiny, ktoré vedia byť veľmi hlasné, a tie tvrdia, že na komunizme ako takom nie je nič zlé, lebo komunizmus bola myšlienka rovnosti, dobra pre všetkých. Ale to nič nemení na tom, že kdekoľvek sa niekto rozhodol, že chce zobrať pojem rovnosť do svojich rúk, skončilo sa to vraždením miliónov nevinných ľudí. Trochu iná situácia je však v západných krajinách. Tam je popularita socializmu medzi mladými bohužiaľ výrazne vyššia. A nehovorí to len moja osobná skúsenosť z medzinárodných stretnutí, ale aj dáta.