máme 34 rokov od začiatku pádu normalizačného režimu v Československu. Pri pohľade späť: osvedčila sa garnitúra, ktorá podľa známeho podobenstva „zdvihla moc ležiacu na chodníku“? A dokážu (aspoň niektorí) príslušníci tejto garnitúry dnes, v dnešnej situácii, zaujať jasný postoj? Dokážu ešte povedať niečo zásadné či aspoň útešné ľuďom, ktorí sú zjavne bezradní?

Nepovedal by som, že v niektorú chvíľu pred voľbami 1990 tu „moc ležala na chodníku“, ani by som, s dovolením, nehovoril o „páde normalizačného režimu“. Ten režim totiž nepadol, a už vôbec nie tak, že ho zvalil nejaký romantický „vietor slobody“. Ten režim bol vo „viditeľnom pláne“ zvrhnutý obrovským tlakom „ľudových más“ (povedané komunistickým slovníkom) a v „skrytom pláne“ organizačným úsilím angažovanej časti antirežimovo naladených spoločenských elít, spočiatku najmä v Prahe a následne aj v Bratislave a iných veľkých a väčších mestách. 

Dnes už je, samozrejme, na diskusiu, či a do akej miery tie ľudové masy na námestiach vedeli, že práve zvrhávajú nejaký režim; otázne je tiež to, či aj všetky tie postavy z novembrových tribún to od začiatku vedeli jasne. Mnohí zaiste chceli iba dosiahnuť, aby sa aj u nás už konečne pohlo s tou „perestrojkou“, čo bol ďalší z dobových komunistických výmyslov na opravu režimu. Myslím si, že ciele sa kryštalizovali postupne, ale rýchlo, zo dňa na deň, ujasňovali a obrusovali sa ani nie tak v prostredí  „ulice“, ale v užších prostrediach „dramaturgov“ a „programátorov“, hoci sa to naozaj dialo v interakcii s námestiami. Už 25. novembra boli programové ciele jasné do tej miery, že našli svoju artikuláciu v dvanástich bodoch Programového vyhlásenia Koordinačného centra VPN a vysokoškolákov. Od tej chvíle bolo úplne jasné, že celý pohyb je nasmerovaný na odstránenie politického monopolu komunistickej strany, a tým na  získanie politickej slobody v tom najširšom význame slova.