„džendžer“ (ako dnes vedeckú oblasť gender studies nazývajú niektorí instaligenti) vyvoláva halucinogénne obavy z ohrozenia morálky, tradícií či dokonca tradičnej rodiny. Tej, ktorú dnes už paradoxne ťažko hľadať nielen medzi pospolitým ľudom, ale najmä reprezentatívnou vzorkou na hradnom kopci. Sú tieto obavy, ochromujúce zdravý rozum aj inak celkom príčetných jedincov, oprávnené? Z prosociálne orientovanej vedeckej disciplíny, zameranej na posilnenie rovnosti žien a advokáciu ďalších ohrozených skupín, sa stal strašiak malých veľkých detí, ktoré nedokážu dešifrovať dezinformácie obludných rozmerov. Položili sme si preto otázku: kde číha rodové monštrum, na ulici či v našich hlavách?
Preniknúť vede a odbornosti do zmätených slovenských obývačiek umožnili traja ľudia, ktorí tomu ozaj rozumejú: profesorka Alexandra Bitušíková z Pedagogickej fakulty UMB v Banskej Bystrici, národná delegátka v Standing Working Group on Gender in Research and Innovation pri Rade Európskej únie, a Jana Jablonická - Zezulová a Martin Macko z Iniciatívy Inakosť.
máme za sebou viac ako 30 rokov formovania demokracie a s tým súvisiacej viac či menej úspešnej implementácie rodovej rovnosti, jednej zo základných európskych hodnôt. Ako si dnes spomínate na prvé pokusy o prienik tejto témy do spoločenských štruktúr?
Alexandra Bitušíková: Môj prvý užší dotyk s témou rodovej rovnosti sa začal v roku 2002, keď som sa stala riešiteľkou európskeho projektu o participácii žien v občianskom a politickom živote v kandidátskych krajinách EÚ. Samozrejme, už predtým som problematiku rodovej rovnosti vnímala, lebo téma začala v spoločnosti rezonovať už od deväťdesiatych rokov, najmä však počas prístupového procesu Slovenska do EÚ – dodržiavanie rodovej rovnosti ako dôležitej hodnoty EÚ bolo jednou z podmienok vstupu. V tom čase ešte v slovenskej spoločnosti nebola téma taká kontroverzná ako dnes, viackrát sa v parlamente viedli dokonca debaty o možnosti kvót pre ženy v politike, čo je dnes takmer nepredstaviteľné.
Jana Jablonická - Zezulová: Ja si na svoj prvý kontakt s feminizmom tiež spomínam celkom jasne a živo. Počas strednej školy mi spolužiačka priniesla ukázať jedno z prvých čísel časopisu Aspekt. Spomínam si na tie pocity, keď som našla konečne niečo, čo vyjadrovalo moje pocity, na ktoré ja som ako gymnazistka nemala ešte správne slová a interpretačné rámce. Potom ma ovplyvnila diskusia s Etelou Farkašovou, filozofkou a spisovateľkou na gymnáziu v Púchove. Docentka Farkašová vtedy hovorila aj o nevypočutých ženských hlasoch a o tom, prečo im ona dáva priestor vo svojej tvorbe. Keď som sa hlásila na Filozofickú fakultu, vedela som, že chcem začať chodiť na prednášky z rodových štúdií, aj som to urobila. Odvtedy som bola súčasťou celkom malej komunity žien, ktoré sa usilovali svojimi aktivitami, výskumom a vzdelávaním poukázať na to, akej diskriminácii čelia ženy v našej spoločnosti. Ešte som si v tých raných študentských časoch celkom neuvedomovala to prepojenie teórií na reálnu politiku, ale neskôr sme začali spolupracovať s ľuďmi z verejnej a štátnej správy a bolo jasné, že nás čaká dlhá cesta.
aj počas predchádzajúceho režimu boli snahy o zrovnoprávnenie mužov a žien, napríklad vo vzdelávaní, zamestnaní, v platových podmienkach. V čom bolo vnímanie rodovej problematiky pred rokom 1989 špecifické?
JJZ: Socialistický režim presvedčil ženy o ilúzii slobody, o ktorú nemuseli bojovať. Proklamoval, že v socializme sme si všetci rovní a preto socialistické ženy nepotrebujú feminizmus. A hoci vtedajší režim pripustil, že nejaké problémy v postavení žien sú, vnímal to ako súčasť plnenia plánov, ktoré nakoniec „ženskú otázku“ vyrieši, lebo ju vyrieši samotné nastolenie rovnostárskych pomerov.
AB: Politika Komunistickej strany, ktorá hlásala emancipáciu žien, najmä ich zaradenie do pracovného života, priniesla isté pozitíva – možnosť vzdelávania pre všetky ženy a možnosť ich zapojenia do práce, ale na druhej strane všetky domáce práce, starostlivosť o deti či rodičov ostala na pleciach žien. Čiže úlohy pripisované ženám a mužom spoločnosťou, a určovanie ich miesta v súkromnom a verejnom priestore ostali nezmenené.
čiže v skutočnosti išlo o takú formu emancipácie, ktorá vyhovovala režimu?
JJZ: V skutočnosti ženy museli začať pracovať, lebo nebola iná možnosť a nakoniec to bola pre režim výhodná lacná pracovná sila. Ruka v ruke s tým však ženy mali možnosť získať vyššie vzdelanie a kompetencie. So vzdelaním sa nakoniec prebojovali aj k lepším pracovným pozíciám. A hoci prenikli aktívne do verejného priestoru, v domácej sfére ostala všetka zodpovednosť na nich. Režim často proklamoval, že pomohol ženám v službách, prevzal na seba úlohu starostlivosti o najmenšie deti (jasle a materské školy), ale kvalita tých služieb je doteraz sporná a dostupnosť tiež.
AB: Áno, a oslavou tejto tzv. emancipácie, ktorá vyhovovala najmä mužom, bol socialistický MDŽ, na ktorého dedičstvo dnes plne nadviazala strana SMER.
čo zásadné sa vo vnímaní rodovej problematiky zmenilo po revolúcii?
AB: Podľa môjho osobného názoru, vo väčšine slovenskej spoločnosti sa vo vnímaní rodovej problematiky od roku 1989 veľa nezmenilo. Iste, už v 90. tych rokoch vzniklo viacero mimovládnych organizácií, ktoré sa sústredili na rôzne aspekty rodovej rovnosti. ASPEKT začal vydávať skvelé preklady feministickej literatúry, na Filozofickej fakulte UK vzniklo v roku 2001 Centrum rodových štúdií, ktoré odchovalo desiatky výborných absolventiek a aj zopár absolventov. Aj vďaka týmto iniciatívam sa vnímanie rodovej rovnosti určite začalo meniť, ale veľmi pomaly. A väčšiny spoločnosti sa nedotklo. Problémom je, že téma rodovej rovnosti neprenikla do formálnych štruktúr a systémových opatrení vlády (ak nespomeniem Odbor rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí na MPSVaR, ktorý bol v roku 2020 premenovaný na Odbor rovnosti žien a mužov a rovnosti príležitostí), čo vtedajší minister Krajniak odôvodnil ako „návrat k zdravému rozumu a používaniu terminológie, ktorá je zrozumiteľná pre legislatívu aj bežným občanom, nielen tej skupine občanov, ktorí sa snažia na Slovensku presadzovať gender agendu“ (https://www.employment.gov.sk/sk/informacie-media/aktuality/rodinnu-socialnu-politiku-zastresia-dva-samostatne-timy-odbornikov.html). Postupná politizácia a ideologizácia témy rodovej rovnosti prispela k tomu, že vnímanie rodovej rovnosti v súčasnej spoločnosti sa vracia dozadu – a to nie do 20. storočia, ale často až do 19. storočia.
JJZ: Podľa mňa sme si hlavne uvedomili, že zatiaľ čo v západných krajinách sa ženy od druhej svetovej vojny intenzívne usilovali dosiahnuť rovnaké postavenie s mužmi v prístupe k moci a zdrojom, my sme sa zrazu cítili ako vykorenené. Stratili sme kontakt s prvorepublikovým ženským hnutím a chvíľu sa zdalo, že nemáme a nevieme, na čo máme nadviazať. Navyše sme počúvali, že feminizmus sme tu predsa mali počas socializmu a že potrebujeme obnoviť „tradičný poriadok“, ktorý socialistický režim zničil. Časy transformácie na začiatku 90. rokov, divoký kapitalizmus aj vypuklé sociálne problémy rýchlo odhalili, že potrebujeme aj feminizmus, aj nové politiky, ktoré budú zohľadňovať dopad zákonov na rôzne skupiny obyvateľstva. Doteraz to dôsledne neskúmame a ,žiaľ, dôsledky si odnášajú konkrétne skupiny, napr. ženy v seniorskom veku a pod.
je isté, že táto téma tu už v rôznej intenzite rezonuje viac desaťročí. Prof. Šucha (vedúci Zastúpenia Európskej komisie v SR) v úvode konferencie Férová akadémia povedal, že na Slovensku máme „pokazený softvér, ale vyhovárame sa na hardvér (peniaze, podmienky, okolnosti a pod.)“. V čom konkrétne je teda na Slovensku problém?
JJZ: Presne v tom, na čo poukázal prof. Šucha - v nedostatku hodnotovej ukotvenosti. V slovenskej mentalite je hlboko uložený vzorec „som malý a bezmocný, preto veľa nezmôžem a tak je lepšie to zlé nejako prežiť, hlavne nevyskakovať.“ Z evolučného hľadiska je to možno funkčná stratégia, ale z hľadiska plnohodnotného rozvoja je to zničujúce pre každého, kto sa len trochu vymyká tomuto mentálnemu vzorcu. Tá „kritika“, ktorú si Šucha za to vyslúžil od fašizoidných politikov, to len symptomaticky potvrdila. Neviem sa ubrániť obrazu školskej triedy, v ktorej premianta Šuchu šikanujú päťkári, a ktorý triednej učiteľke navrhuje, ako by celá trieda mohla uspieť v školskej súťaži. Pritom predpoklad úspechu na akejkoľvek úrovni je reflexia svojich chýb a slabých stránok. Bez nej sa len stále točíme v kruhu tých istých zlyhaní. Len tak budeme môcť „pokazený softvér“ opraviť.
AB: Problém vidím aj v tom, že slovenská spoločnosť je stále veľmi uzavretá a homogénna, s patriarchálnou mentalitou uzavretých dolín, kde každý z inej doliny je cudzincom až nepriateľom, kde stále pretrvávajú silné predsudky a stereotypy o tom, kam žena patrí, kde je jej miesto, aká je jej úloha – to odrážajú aj početné príslovia, porekadlá či pesničky („Žena je len vecheť oproti mužovi“, „Keď ženu ubiješ, akoby si roľu pohnojil“, „Žena je ako drevená nádoba: ak ju nepobiješ, rozsuší sa“...). Aj keď sa nám pred 10 – 20 rokmi zdalo, že sme sa vo vnímaní rodovej rovnosti posunuli, dnes je opak pravdou. Samozrejme, iná je situácia v mestách a u mladšej generácie, ale Slovensko tvoria predovšetkým malé lokality a mestečká.
často sa stretávam až s doslova fanatickým démonizovaním tejto ľudskoprávnej témy bez ohľadu na regióny, mentalitu a generácie. Aj niektorí múdri a rozumní ľudia bez ohľadu na vek ma prekvapujú radikálnym odmietaním čo i len o tom diskutovať. Prečo podľa vás v našej spoločnosti prevláda taký silný strach z tzv. „gender ideológie“? A prečo „ideológia“ a nie napríklad svetonázor, filozofia, keďže gender studies sú vo svete riadne uznaná vedecká disciplína?
AB: Je to čistá politizácia a zneužívanie témy zo strany ultrakonzervatívnych, ale aj populistických a extrémistických skupín a strán s cieľom získať si určitý typ voličov, ktorým táto rétorika imponuje a hrá na ich najprimitívnejšie emócie. Vieme, že fakty už dnes prehrávajú v boji s názormi a emóciami, samozrejme, k tomu dopomáhajú sociálne siete.
JJZ: Mne na podobnú otázku Jana Cviková odpovedala, že tieto kampane možno „čítať“ aj tak, že sa téma rodovej rovnosti dostala do centra verejného diskurzu. Ešte v 90. rokoch a v prvej dekáde 21. storočia to bola okrajová téma, potom niečo, čo si vyžadovala Európska únia, ale s tým sme sa v duchu „pokazeného softvéru“ vyrovnali veľmi rýchlo, jednoducho sme prijali nejaké politické dokumenty, ktoré už ale nenasledovala prax. A potom sa naraz stretlo niekoľko faktorov, ultrakonzervatívci si potrebovali nájsť tému, aby neutrpeli politickú porážku, ruská propaganda vykreslila Európu ako miesto, kde muži zoženšteli a ženy už nie sú ženami, katolíckej cirkvi táto „ideológia, ktorú si sami vymysleli“ dobre poslúžila na získanie veľkej pozornosti a udržanie vplyvu a symbolických mocenských pozícií.
AB: Myslím, že je priam zbytočné niektorým ľuďom vysvetľovať, že otázka rodovej rovnosti nie je ideológia zo skazeného Západu, ale je to základný princíp a hodnota Európskej únie, ktorej cieľom nie je odstrániť rozdiely medzi ženami a mužmi, ale zmeniť štrukturálne podmienky a hierarchiu v postavení žien a mužov v spoločnosti – t.j. cieľom je spravodlivejšia, férovejšia, rovnocennejšia spoločnosť pre všetkých.
JJZ: Treba si uvedomiť, že podobný proces zideologizovania rodovej problematiky sa neudial iba u nás. Viaceré štáty – hlavne vo východnom bloku – zaznamenali tento „backlash“. Je to zároveň aj výzva, ako vysvetľovať, že rodová rovnosť nie je umelohmotný konštrukt, ale rozšírenie možností, ako slobodne môže každý z nás žiť svoj život, ktorý mu už nenariadili rodičia či systém, ako to zažívali naši predkovia v minulosti.
no krajiny EÚ na západ od nás evidentne nemajú problém s implementáciou princípov rodovej rovnosti. Aký je dnes trend vo vnímaní tejto témy v EÚ?
JJZ: Na úrovni EÚ inštitúcií je zhoda v tom, že uplatňovanie princípov rodovej rovnosti prispieva k rovnosti, a tým pádom k vyššej kvalite života. Keď sa pozrieme na Gender Equality Index (EIGE, 2022), tá hranica jasne rozdeľuje krajiny bývalého východného bloku od toho západného a tie sú na tom výrazne horšie. Je to taký paradox. Na jednej strane obdivujeme napríklad, ako sa darí škandinávskym krajinám a ako sa tam dobre žije, ale už neskúmame, že jeden z dôvodov je aktívna podpora rodovej rovnosti na všetkých úrovniach riadenia štátu. Pritom sa ukazuje, že tieto krajiny prosperujú aj preto, že podporujú rodovú rovnosť a čím viac ju podporujú, tým viac sú ľudia napr. motivovaní zakladať si rodiny. U nás je predstava, že ľudia budú motivovaní zakladať si rodiny tým, že dostanú jednorazovú nesystémovú podporu. V dnešnej dobe veľa mladých ľudí zvažuje, či a kedy mať deti, keď pre ženy budujúce si kariéru odchod na rodičovskú znamená výrazný ekonomický aj sociálny prepad. Ale odvšadiaľ – hlavne zo strany tradicionalisticky orientovaných politikov počúvajú, že „rodina je najviac“, ale v realite sa veľkej podpory od štátu nedočkajú.
AB: Vzhľadom na to, že som dlhodobo pôsobila a stále pôsobím v rôznych komisiách o rodovej rovnosti vo vede a inováciách pri Európskej komisii, môžem zodpovedne povedať, že téma rodovej rovnosti je v každej členskej krajine EÚ (nielen na západ od nás, ale aj na sever a juh) braná veľmi vážne. Každá vláda a jej ministerstvá, všetky verejné inštitúcie majú rodové plány, stratégie, politiky, opatrenia, monitoring, oddelenia odborníčok a odborníkov, ktoré sa tvorbe a implementácii rôznych opatrení venujú. Sme v tejto problematike úplne na chvoste EÚ – už nás predbehli všetky krajiny a je to absolútna hanba. Ja si na každom medzinárodnom stretnutí pripadám, ako keby som pochádzala z nejakej zaostalej tmárskej kolónie. Nikde nechápu, že existuje moderná európska krajina, kde rodová rovnosť nie je akceptovanou hodnotou a ľudské práva nie sú pre všetkých. Naozaj sa vraciame späť. K Ťapákovcom.
dlhodobo zaznievajú z rôznych úrovní spoločenského života (veda, kultúra, politika, médiá) kuloárne reči o tzv. gender lobby. Možno hovoriť v súvislosti s rodovou rovnosťou v rámci EÚ, no aj v SR, o nejakom cielenom lobingu?
AB: Osobne neviem o žiadnom lobingu. Európska komisia a jej úradníci považujú tému rodovej rovnosti za nesmierne dôležitú a nielen o nej hovoria, ale ju aj denne žijú. Sama som istý čas pracovala v Európskej komisii, pôsobila som aj v iných európskych inštitúciách – rodová rovnosť nie je považovaná za problém, je to úplne prirodzená každodenná a uvedomelá snaha žien aj mužov o zlepšenie podmienok a príležitostí pre všetkých. A lobing v SR? U koho by sme asi tak mali lobovať? Akoby sme hrach o stenu hádzali...
JJZ: No ak je lobingom dodržiavanie ľudských práv a vytváranie príležitostí, ktoré smerujú k skvalitneniu života všetkých členov a členiek spoločnosti, tak potom to môžeme nazvať cielený lobing. Lobingom nejaká skupina sleduje presadenie svojich záujmov, či už sú alebo nie, legitímne. Lenže z podpory rodovej rovnosti má prospech celá spoločnosť, nielen záujmová skupina.
nadviažem ešte ďalšou otázkou: už spomínaná feministka Jana Cviková povedala, že hovoriť o rodovej rovnosti znamená vytvárať inkluzívny prístup aj k iným spoločensky citlivým témam. Žijeme v krajine, v ktorej znevýhodnení jedinci a skupiny nedostávajú rovnocenný a teda adekvátny priestor, podmienky a príležitosti na plnohodnotnú sebarealizáciu, resp. ich možnosti sú obmedzené. Treba sa báť lobovania v prospech slabších: žien, detí, znevýhodnených jednotlivcov a skupín?
JJZ: Aj vzhľadom na predchádzajúce odpovede by sme mohli Masarykovo vyjadrenie „demokracia sa pozná podľa stavu dodržiavania práv žien“ rozšíriť na všetky znevýhodnené skupiny ľudí. Navyše, každý a každá z nás sa kedykoľvek môžeme stať súčasťou minority, už len napríklad tým, že budeme zdravotne znevýhodnení. Pocit, že my sme ok, lebo sme tá majorita, je vlastne ilúzia.
AB: Dnes stále viac hovoríme o inkluzívnej rodovej rovnosti. Rodová diskriminácia sa totiž často snúbi s inými typmi diskriminácie za základe veku, etnicity, sociálneho postavenia, zdravotného znevýhodnenia a pod. – ide o tzv. koncept intersekcionality. Okrem toho, áno, potrebujeme posilňovať inkluzívnosť aj voči iným znevýhodneným skupinám a jednotlivcom. Žiaľ, naša spoločnosť nie je tomu zatiaľ naklonená. Nedávno na jednej konferencii citoval kolega učiteľa základnej školy, ktorý povedal: „Ak príde inklúzia, odchádzam zo školstva.“ Nikde inde som nezažila toľko necitlivosti, dokonca až nenávisti voči slabším a znevýhodneným, ako na Slovensku – najradšej by sme ich navždy a úplne vytlačili z verejného priestoru. Preto je nevyhnutné jednak vzdelávať deti a mladých ľudí k úcte a rešpektu voči všetkým ľuďom, ale aj bojovať rôznymi prostriedkami v prospech týchto ľudí, ktorí často nie sú schopní bojovať sami za seba.
dokonca aj množstvo výskumných zistení ukazuje, že dôsledné presadzovanie princípov rodovej rovnosti a snaha o elimináciu rodových stereotypov od legislatívy cez štrukturálne nástroje spoločenských zmien až po školskú a sociálnu prax je odôvodniteľné a argumentovateľné. Už desiatky rokov poznáme vedecko-výskumné podklady a odborné pomenovanie rodovej podmienenosti dôsledkov rodových stereotypov vo vzťahu k najrôznejším sociálnopatologickým javom (domáce a párové násilie, šikana a bossing, sexbiznis a pod.). Prečo je aj napriek tomu u nás náročné presadzovať myšlienku rovnosti, tolerancie inakosti, ale najmä elementárnej ľudskosti a empatie?
AB: Áno, je to pravda - v súčasnosti máme k dispozícii stovky až tisícky serióznych vedeckých štúdií, ktoré jednoznačne potvrdzujú dôležitosť akceptovania rodovej rovnosti a rodovej dimenzie v najrôznejších sektoroch a opatreniach. Ak ostanem len na pôde vedy: môže nám byť ľahostajné, ak sa výskumy civilizačných (aj iných) chorôb realizovali a ešte stále realizujú v mnohých prípadoch len s ohľadom na mužský organizmus (t.j. na samcoch myší a potkanov), v dôsledku čoho bola/je diagnostika týchto chorôb (napr. infarktu) u žien často chybná? Aj to je už nespochybniteľný výsledok výskumov z posledných dvoch dekád. Je nejakému mužovi ľahostajné, ak mu manželka umrie na infarkt preto, že nebol správne diagnostikovaný? Uplatňovanie rodovej dimenzie vo výskume je o živote a smrti. Áno, aj toto je rodová rovnosť! O dôsledkoch rodových stereotypov vo vzťahu k vážnym sociálno-patologickým javom sa ani nejdem vyjadrovať, štatistiky hovoria za všetko.
Martin Macko: Žiaľ, odborné argumenty v týchto témach často nehrajú primárnu úlohu. Narážame na storočia pretrvávajúce predsudky, zvyky a tradície podporené náboženskými alebo ideologickými dogmami. Samotná príslušnosť k LGBTI+ komunite bola a v niektorých prostrediach stále je stigmou. Meniť to v prípade tejto menšiny dokáže osobná skúsenosť, čiže to, keď majorita pozná LGBTI+ človeka vo svojom okolí, rodine, práci a pod. Pre LGBTI+ ľudí je to náročná úloha. Pretože čím je spoločnosť, v ktorej žijú, menej otvorená, tým je riskantnejšie žiť otvorene a neskrývať svoju identitu. Z reprezentatívnych prieskumov vyplýva pomalý pozitívny trend: v roku 2016 nepoznalo osobne žiadneho geja alebo lesbu 60 % ľudí na Slovensku a v roku 2022 to bolo „len“ 53 %.
JJZ: Ja by som ešte dodala: strach, nedôvera v spoločnosti, nezvládnutá transformácia na kapitalistický systém, egoizmus, neschopnosť a neochota vidieť za hranice vlastnej rodiny. Toto je veľmi ťažká otázka, lebo je to niečo, čo ma trápi tak nejako konštantne. Dáta, výskumy, čísla, to všetko potrebujeme, aby sme porozumeli tomu, čo sa deje. Ale nestačí to na vytváranie súdržnosti, empatie a spolupatričnosti.
AB: Treba si tiež uvedomiť, že žijeme v dobe, keď veľká časť populácie (ak nie väčšina) nečíta mainstreamové médiá a už vôbec nie odborné časopisy, určené pre verejnosť. Fakty, založené na dlhodobých výskumoch, väčšinová spoločnosť neberie do úvahy – prehrávajú boj s hoaxami na sociálnych sieťach. Veda (najmä v slovenskej spoločnosti) sa dostala na okraj záujmu: na úrovni štátu už dávno (čo dokumentuje financovanie vedy – aj tu sme na chvoste EÚ), ale žiaľ, aj vo vnímaní spoločnosti. Vzdelávanie desaťročia balansuje medzi rôznymi stratégiami či konceptmi podľa politickej či ideologickej „vízie“ konkrétneho ministra/ministerky. Za 33 rokov od decembra 1989 do mája 2023 sa v SR vystriedalo 26 ministrov/ministeriek školstva, vedy výskumu a športu. No ale späť k otázke: môžeme sa preto čudovať, ak nás prevalcovali nenávistné prejavy na sociálnych sieťach, ktoré sú silnejšie ako tie, ktoré presadzujú myšlienky rovnosti, tolerancie k inakosti, empatie, ale hlavne k elementárnej ľudskosti? Nie, nemôžeme.
už bol spomenutý vzťah medzi rodovou problematikou a témou queer. Čo majú tieto témy spoločné?
JJZ: Majú jeden spoločný menovateľ: že za normu toho, čo znamená byť človekom v zmysle subjektu, je považovaný muž, ktorý je heterosexuálny. Všetci ostatní sú od tejto normy odvodzovaní. Ženy ako „druhé pohlavie“ (Simone de Beauvoir), gejovia ako „ne-muži“, trans ľudia ako „tí iní“, čo chcú výrazne narušiť tento poriadok. Analýza tohto rodového poriadku prispela k tomu, že sa začali spochybňovať pôvodné štruktúry, ktoré nevyhovovali všetkým a neodrážali skúsenosti mnohých ľudí, dokonca ani mnohých mužov. A výsledkom analýzy boli návrhy na riešenie – ako inak fungovať v našich rodinách, ako si nenechať diktovať, koho máme milovať, ako inak rozvrhnúť náš čas a prácu, aby to odrážalo naše potreby, a mohla by som pokračovať ďalej.
MM: Problematika rodu, vnímanie toho, čo je ženskosť a čo mužskosť, prípadne rodová rovnosť, sú pre pochopenie postavenia LGBTI+ ľudí v spoločnosti, ale aj ich identity, kľúčové. Predsudky voči LGBTI+ ľuďom často priamo vychádzajú z rodových stereotypov. Odsudzovanie gejov heterosexuálnymi mužmi vychádza z vnímania „ženského“ správania alebo vlastností ako podradnejších, a to sa pritom nemusia ani správať feminínne. Úplne stačí, že nadväzujú intímne citové vzťahy s mužmi. Rodová rovnosť je predpokladom pre rovné práva LGBTI+ ľudí. Napríklad pre sprístupnenie manželstiev pre páry rovnakého pohlavia je nevyhnutné, aby existovala právna rovnosť mužov a žien v manželstve. Keď existovali rôzne a nerovné úlohy, práva a povinnosti mužov a žien v manželstve, bolo nepredstaviteľné, aby manželstvo uzavreli napr. dve ženy, ktoré mali podradnejšie postavenie. Rodové rozdiely vidieť asi najviac pri transrodových ľuďoch. Sú to transrodové ženy (po narodení im bol pripísaný mužský rod, ale ich vnútorné prežívanie je ženské), ktoré zažívajú oveľa viac predsudkov a násilia ako transrodoví muži.
AB: V oboch prípadoch ide o dodržiavanie ľudských práv a rovnosť. Podľa medzinárodných dohovorov sú ľudské práva univerzálne, každý človek na zemi má rovnaké práva bez ohľadu na rod, pohlavie, sexuálnu orientáciu, rasu, etnicitu alebo náboženstvo. Všetky štáty majú povinnosť chrániť práva všetkých ľudí. To je nespochybniteľný fakt. K tomu niet čo dodať.
ako si má bežný občan správne zadefinovať pojmy queer, LGBTI+, transrodovosť resp. transsexualita... ?
MM: Pred časom vznikol online slovníček, ktorý je dostupný na stránke www.duhovykompas.sk. Dôležité je pochopiť rozdiel medzi tromi základnými konceptmi: pohlavie, rod a sexuálna orientácia. Pohlavie vychádza z biologických znakov na základe, ktorých sa vie väčšina populácie zaradiť medzi ženy a mužov. Zároveň aj tu existuje spektrum intersexuálnych ľudí, ktorí nemajú ani na základe rôznych biologických znakov jednoznačne určiteľné pohlavie. Pojem rod je sociálne konštruovaný a znamená, čo daná spoločnosť v danom čase považuje za ženskosť a čo za mužskosť. Ženská rola je dnes iná, ako bola v minulosti, a iná je v Bratislave ako na Orave alebo v úplne iných kultúrach. Transrodoví ľudia sa stotožňujú s iným rodom ako tým, ktorý im bol pripísaný pri narodení. Sexuálna orientácia zas hovorí o tom, s kým vytváram citové, sexuálne a vzťahové väzby, či ide o osoby opačného, rovnakého alebo viac ako jedného rodu/pohlavia. Pojem queer (kvír) označuje ľudí, ktorí sa cítia obmedzení súčasnými pojmami, alebo sa nechcú vymedziť špecifickým písmenkom. Kým LGBTI+ je opisná skratka, queer má aj filozofickú vrstvu. Queer môžu byť aj hetero a cisrodoví ľudia, ktorí vnímajú sexualitu a rod ako fluidné.
v médiách sa po tragickej udalosti na Zámockej roztrhlo vrece s diskusiami na tému práv queer ľudí. Zrejme k tomu prispeli viaceré negatívne aktivity našich politikov, nedá sa tiež nespomenúť nevhodné až urážlivé vyjadrenia voči tejto komunite z úst pánov Matoviča, Kollára, Fica, Tarabu... Ideme na Slovensku v téme, s ktorou je civilizovaný svet dávno vysporiadaný, v ústrety stredoveku?
JJZ: Od 90. rokov a prvej dekády 21. storočia sme sa výrazne posunuli v tom, že sa téma LGBTI+ práv dostala do centra politických diskusií. Už to nie je výlučne okrajová akademická či aktivistická záležitosť. Keďže je ale zároveň silno poznačená predsudkami, neučí sa o nej v školách a vedú sa polarizované diskusie. Bolo jasné, že sa stane terčom útokov a klamlivých kampaní. Netušili sme však, že klamlivé kampane o právach LGBTI+ ľudí sa stanú tak efektívnym nástrojom na vytrieskanie politických hlasov. Nachádzame sa na rázcestí, lebo ľudia sú slabo scitlivení v téme a politici, ktorých spomínate, to vedia a využívajú.
MM: V historickej perspektíve je zjavný pokrok aj v tejto téme, je však pravda, že nie je lineárny a niekedy po kroku dopredu nasledujú dva vzad. Špecifikom Slovenska je výrazne negatívny postoj väčšiny politického spektra a zneužívanie témy práv LGBTI+ ľudí na vyvolávanie nenávisti voči nim. V tomto je nám žiaľ viac vzorom vývoj v USA ako v nám bližších európskych štátoch. Chýba nám jedna celá časť politického spektra, ktorá tradične presadzuje rovnosť, vrátane práv menšín, a to sociálna demokracia. Nositeľmi témy v pozitívnom zmysle sú len liberálne strany. Vidíme aj rozdiel medzi postojmi politikov a postupne rastúcou akceptáciou LGBTI+ ľudí v spoločnosti a zamestnaní.
JJZ: Asi je v tomto momente jasné, že v politickej scéne potrebujeme mať ľudí, ktorí si budú ctiť vedecký aj ľudskoprávny konsenzus, a budú situáciu upokojovať tak, ako to robí prezidentka. Bez toho sa, žiaľ, ďalej nepohneme. Lebo ak ľudia vidia, že „pán poslanec tiež tak hovorí“, tak sú presvedčení, že aj oni môžu tak hovoriť a zamieňajú si to navyše so slobodou slova.
v poslednom čase je implementácia rodovej rovnosti a eliminácia rodových stereotypov výbušnou témou aj na rôznych úrovniach školstva. Moje pracovisko FiF UK bolo na jar 2023 terčom mediálnych útokov istého konzervatívneho denníka, ktorého redaktori a redaktorky tlačia do mediálneho priestoru naratív o semeništi liberalizmu, nihilizácii tradičných hodnôt a nebezpečnom ovplyvňovaní študentstva prostredníctvom rodovo orientovaných výučbových predmetov. Ako vnímate toto antirodové ťaženie proti jednému z demokratických princípov, tolerancii inakosti, v najdôležitejších inštitúciách formovania budúcnosti krajiny?
AB: Vnímam to ako neprijateľné a odsúdeniahodné konanie, ako novodobú križiacku vojnu proti kritickému mysleniu a vedeckým faktom a dôkazom, ako podrývanie vedy a vzdelávania. Je to veľmi nebezpečný naratív, ktorý má vplyv na šírenie nenávisti, netolerancie, neúcty a agresie v spoločnosti, a to pod rúškom kresťanských a tradičných hodnôt. Ako etnologička niečo o tradíciách viem. Tradície nie sú posvätné ani nemenné. V žiadnej spoločnosti. Máme mnohé (aj slovenské) tradície, ktoré nie sú hodné nasledovania: násilie na ženách a deťoch, neúcta až nenávisť k iným a cudzím, alkoholizmus – aj to sú tradičné hodnoty stále prítomné v slovenskej spoločnosti. K takým chceme vzhliadať? Tradície a tzv. tradičné hodnoty sú dnes hlavne ľahkým nástrojom a barličkou všetkých ultrakonzervatívcov, populistov, extrémistov a fašistov – a vieme, že nielen na Slovensku.
MM: Na Slovensku sme dlhodobo svedkami rovnakej taktiky unaviť a odradiť všetkých, čo sa pridajú na stranu rodovej rovnosti a LGBTI+ ľudí: zahltiť ich emailami, petíciami, šíriť o nich dezinformácie, hejt na sociálnych sieťach atď. Špeciálne v prípade štátnych inštitúcií často uspejú a to ich len motivuje taktiku opakovať. Ak však inštitúcia zotrvá na svojom postoji, obháji si ho a postaví sa za svojich ľudí, ktorí ho presadzujú, tak svoju pozornosť obrátia inde.
JJZ: Podľa mňa ide propagandistické ťaženie a neschopnosť niektorých ľudí vyrovnať sa s tým, že už žijeme v dobe, keď nie je v poriadku obťažovať študentky, dehonestovať LGBTI+ študentov, používať nerešpektujúci jazyk. Všetko, čo poznáme z každej školy - ale Filozofická fakulta UK je príkladom, že chce byť modernou inštitúciou 21. storočia. Je ale oveľa jednoduchšie (a je to v zásade viac ako časté), že človek, ktorý zneužíva svoju moc a postavenie, urobí zo seba obeť a prenesie zodpovednosť na umelo vytvorené strašiaky a „ideológie“, aby nemusel čeliť pravde.
MM: Dôležité je nenechať sa vmanévrovať do defenzívnej polohy a prijať ich rámcovanie témy, ale aktívne si presadzovať svoju pozitívnu komunikáciu.
vzhľadom na dlhodobý postoj kresťanských (najmä katolíckych) spoločenstiev a tiež na mnohé plamenné vyjadrenia niektorých ich predstaviteľov k tejto téme sa zdá, že cirkev na Slovensku sa cíti byť problematikou rodovosti ohrozená. Sú tieto obavy podľa vás opodstatnené?
JJZ: Nie sú. Ale zjavne dobre slúžia na stmeľovanie komunity veriacich, na udržiavanie svojich pozícií a ako dočasný „liek“ na čoraz viac sa strácajúcu dôveru u mladších ročníkov.
MM: Myslím si, že ak bude cirkev zotrvávať na svojom odpore voči rodovej rovnosti, tak ju skutočne môže niečo ohrozovať – jej odtrhnutie sa od spoločnosti. Ale nemyslím, že to nastane. Chvíľu to ešte bude síce trvať a možno bude z relevantných aktérov posledná, ale nakoniec cirkev prijme realitu (ako to bolo aj v iných témach) a začne napr. požehnávať zväzkom párov rovnakého pohlavia, sprístupní viac vnútrocirkevných pozícií ženám a pod.
AB: Je veľmi smutné, že je to práve cirkev – teda katolícka cirkev (minimálne viacerí jej predstavitelia), ktorá sa pustila do ťaženia proti rovnosti a rovnoprávnosti, ako aj ťaženia proti ženským právam a právam queer ľudí. Kde sa stratila láska k blížnemu, taká oslavovaná v kresťanskom naratíve? Je to pre mňa ako kresťanku úplne nepochopiteľné a neakceptovateľné. Nečudujem sa, že tak klesá počet ľudí, ktorí sa hlásia ku katolíckemu náboženstvu – je to aj z dôvodu tejto rétoriky, nenávistnej k všetkým iným. Smutné je, že tento boj vedie k veľkej polarizácii spoločnosti a presiakol aj do politických strán.
v čase útokov médií na moje pracovisko rozvírila mediálnu hladinu bývalá herečka Mária Bartalos, ktorá verejne vyjadrila názor, že láska queer ľudí nie je od Boha. Doslova povedala, že je to chaos spojený s diablom. Aké dôsledky môže mať takéto vyjadrenie v dnešnej dobe?
JJZ: Ja poviem za seba len toľko – považujem za veľmi nekresťanské, ak niekto hovorí „v mene Boha“. Láska k blížnemu je bezpodmienečná, nevyberavá. Ak sa totiž chce definovať tak, že niekomu patrí, niekomu len čiastočne a niekto si ju vôbec nezaslúži, tak to nie je láska k blížnemu ako koncept, ktorý je univerzalistický.
AB: Každé takéto vyjadrenie – a z úst známej osoby – prilieva olej do ohňa a polarizuje spoločnosť ešte viac. Otázku viery, skutočnej viery, považujem za súkromnú, vnútornú záležitosť každého človeka. Vyjadrovať verejne svoje názory, ktoré odsudzujú nejakú skupinu, vychádzajúc z akejkoľvek viery, je výsostne nezodpovedné.
MM: Je samozrejmé, že podobné vyjadrenia majú jednoznačne negatívny dopad a ešte viac stigmatizujú menšinu, najmä jej veriacu časť. Napraviť sa to dá, a myslím si, že sa to do veľkej miery v tomto prípade aj stalo, keď sa dostatočný počet vplyvných ľudí (či už z kultúry alebo ostatných cirkví) voči jej výrokom ohradil a dištancoval sa.
keď už hovoríme o láske k blížnemu: stretávam sa s názorom „však nech si tu žijú, len nech sa toľko nepredvádzajú, nech o nich stále nepočujem“, alebo aj „príliš sa nimi všetci zaoberajú“. Na druhej strane zase počúvam aj od podporovateľov LGBTI+ komunity, že niektoré medializované aktivity viditeľných queer skupín (Dúhový Pride) diskvalifikujú tých queer ľudí, ktorí žijú usporiadaný partnerský život v tichosti svojho súkromia a nezviditeľňujú sa. Ako je to s mýtmi spojenými s queer témou?
JJZ: Dúhový Pride je ľudskoprávne podujatie, ktoré poukazuje na nespravodlivé postavenie LGBTI+ ľudí. Chodia naň páry, single ľudia, monogamní aj striedajúci partnerov, heterosexuáli aj queers. Je to ľudsky príjemné podujatie s kútikmi pre deti, pre rodinne založených ľudí s dobrou hudbou a dôležitými posolstvami od verejných osobností. Ak niekto z LGBTI+ ľudí nemá rád Pride, tak to rešpektujem. Aj za volebné právo pre ženy nebojovali všetky ženy, mnohé sa dokonca voči nemu vymedzovali. Ak je totiž niekomu z LGBTI+ ľudí nepríjemné, že sa jeho/jej „súkromný život“ verejne pertraktuje, tak je to výsledkom toho, že nie je v našej spoločnosti rešpektovaný ako plnohodnotný človek a preto sa obáva aj o to málo, čo dostáva ako formu uznania. Inak by ho nejaký Pride ani netrápil. Ale náš Pride je navyše špecifický v tom, že stále je to viac demonštrácia než karneval.
MM: Treba si uvedomiť, že Dúhový PRIDE Bratislava má hlavný cieľ zviditeľniť LGBTI+ komunitu v jej plnej pestrosti. To znamená dávať priestor aj „nudným“ LGBTI+ ľuďom z biznisu a pracovných skupín, veriacich, dúhových rodín s deťmi a pod. Je pravda, že mediálna prezentácia komunity stále nezodpovedá realite a sú tu prvky bulvarizácie, senzácií a sexualizácie. S týmto vnímaním máme dlhodobý problém aj my a snažíme sa médiám vysvetľovať, aké to má negatívne dôsledky.
JJZ: Čo sa týka zviditeľňovania, poviem to na svojom príklade: som vydatá, s manželom sa často na verejnosti držíme za ruky, pobozkáme sa, hovoríme o našom vzťahu a spoločne prežitých chvíľach. Keď niekto hovorí, aby si LGBTI+ ľudia žili svoj život v súkromí, ale inak ich rešpektuje, tak ich v skutočnosti nerešpektuje. Veď jediné, čo chcú, je sa verejne hlásiť k svojmu partnerovi/partnerke tak, ako to robíme my.
vráťme sa k prvopočiatku: osobne vnímam ako zásadný problém, že téma je vnímaná kontroverzne aj v akademickom prostredí, ktorého prioritou má byť otvorené antidogmatické myslenie a konštruktívna diskusia. Časté útoky prichádzajú dokonca od kolegov a kolegýň, ktorí/ktoré sa venujú etickej výchove, pričom tá má byť kritickou alternatívou voči kresťanskej výchove. Etika je veda o všeobecne platnej morálke a slušnosti, má zastávať neutrálne celospoločenské hodnoty bez ohľadu na náboženskú príslušnosť. Napriek tomu ju ľudia využívajú a zneužívajú podľa svojich preferencií, potrieb a záujmov. Je podľa vás v súlade s morálkou a slušnosťou označovať ľudí, ktorí sa nie vlastnou vôľou nezmestili do rigidných pravidiel a očakávaní majority, za chorých či promiskuitných?
MM: Nie, ešte sme si nezvykli, že na morálku sa dá pozerať z rôznych hľadísk. Že môže mať viac zdrojov (nielen náboženských, ale aj filozofických) a mali by sme hľadať, čo majú v jadre spoločné. Človek nemusí byť heterosexuálnym katolíkom, dokonca ani žiť v monogamnom vzťahu, aby bol prínosom pre iných ľudí a spoločnosť. A naopak niekto, kto nasleduje náboženské dogmy, môže ostatným škodiť.
JJZ: V slušnej spoločnosti je to za všetkými čiarami nielen slušnosti a morálky, ale nakoniec aj tej kresťanskej vierouky v duchu „miluj blížneho svojho“. Označiť niekoho za chorého a promiskuitného má len zracionalizovať ich vlastný strach, nepochopenie, neznášanlivosť. Keby LGBTI+ ľudia boli všetci rovno askéti (tak ako nie sú heterosexuálni ľudia), našli by si na nich niečo iné.
AB: Samozrejme, že to nie je normálne. Je to odsúdeniahodné a úbohé. Je to proti kresťanskej láske k blížnemu, proti morálnym zásadám mnohých ľudí, ale aj proti všetkým vedeckým faktom. A je to aj pokrytecké. Mnoho tzv. hetero ľudí je chorých a promiskuitných, a nikto proti nim nebojuje – spoločnosť ich akceptuje.
venujme na záver pozornosť životom ľudí, ktorí žijú v našej bezprostrednej blízkosti, a napriek tomu o nich vieme iba veľmi málo. Naša krajina by mala byť inštitúciou ochrany práv všetkých občanov a občianok bez výnimky, no podľa všetkého uberá niektorým skupinám právo na rovnakú kvalitu života. Ako sa queer komunity dotýka postoj politických predstaviteľov k téme queer?
JJZ: Stúpa u nich výskyt úzkostí a depresií. Ani po útoku na Tepláreň nedostali od väčšiny politikov signál, že ich tento štát ochráni a nedovolí ďalšiu stigmatizáciu. Naopak, niektorí politici k tej stigmatizácii prispievajú a pomáhajú tak šíriť atmosféru strachu a obáv o svoj život.
MM: Dotýka sa to zásadne. Lebo práve politici rozhodujú o tom, či aj LGBTI+ ľuďom budú priznané rovnaké ľudské práva tak, ako ostatným. Zároveň (aj keď väčšina politikov nepožíva veľkú mieru dôvery) stále môžu výrazne ovplyvňovať postoje a správanie bežných ľudí voči sebe a menšinám. Ak napríklad neodsúdia nenávistné útoky na menšiny, vysielajú tým signál, že ide o akceptovateľné správanie a povzbudzujú k pokračovaniu útokov.
čo podľa vás queer ľudia naozaj v tejto chvíli potrebujú?
MM: Pravidelne realizujeme celoslovenský LGBTI+ prieskum, v ktorom sa pýtame ľudí z komunity aj na ich potreby a názory. Drvivá väčšina považuje za najväčší problém negatívne nastavenie spoločnosti voči nim, homofóbiu a transfóbiu v každodennom živote. Od štátu očakávajú zrovnoprávnenie a uznanie partnerských zväzkov párov rovnakého pohlavia a ich rodín, a jednoduchší a dôstojnejší proces tranzície transrodových osôb.
JJZ: Určite potrebujú, aby slušní ľudia z majoritného prostredia neboli ticho. Každý a každá z nás môžeme v každodennej praxi dosahovať malé zmeny, keď budeme aktívne reagovať na predsudky a prejavy nenávisti. Môžeme začať od našich susedov a príbuzných. Vysvetľovať im, prečo ich negatívne výroky o LGBTI+ ľuďoch ubližujú a pomáhajú pestovať kultúru nenávisti, v ktorej sa nakoniec všetci nebudeme cítiť dobre a šťastne. Konfrontujme politikov, keď bez akéhokoľvek postihu šíria zlobu namiesto toho, aby pracovali v prospech všetkých občanov a občianok. Queer ľudia momentálne potrebujú počuť, že sú tu doma a že sem vždy patrili. A, samozrejme, potrebujú veľmi reálnu pomoc v podobe zákonov, ktoré sú vo väčšine vyspelého sveta už dávno prijaté.
aké je vaše záverečné posolstvo všetkým, ktorí a ktoré spochybňujú práva iných blížnych?
AB: Každý deň sa zamýšľam nad tým, kde sa berie toľko nenávisti voči akýmkoľvek iným blížnym v našej slovenskej spoločnosti. Vraj pohostinný, holubičí národ. Bolí ma to, naozaj, každý deň. Pozrime sa všetci do zrkadla: prečo sme zlí voči iným ľuďom, našim spoluobčanom a spoluobčiankam, ktorí nezasahujú do nášho života? Prečo chceme my zasahovať do ich života? Akým právom? Chcem byť ale pozitívna, lebo áno, máme tu aj veľa skvelých, vzdelaných, skúsených mladých ľudí, ktorí sa vracajú domov po štúdiách alebo pracovných skúsenostiach v zahraničí. Vidím, že sa na všetko – aj na rodovú rovnosť – pozerajú úplne inak ako ich predchodcovia. Verím im a držím im palce, aby zotrvali. Slovensko vás potrebuje!
JJZ: Moja babička bola počas druhej svetovej vojny partizánka. Nemusela to robiť, nikto ju neohrozoval na živote, nebola Židovka, Rómka ani komunistka. Ale ona do toho šla s tým vedomím, že je to tak správne. Prežila útrapy, zimu, prenasledovanie. Keď po vojne žila v Nitre, išla si pozrieť Kinožurnál, kde ukazovali prvé zábery z koncentračných táborov. Bola v totálnom šoku. Nevedela prestať plakať. Roky o celej svojej skúsenosti v povstaní nehovorila, ale ja ako jej vnučka som potrebovala vedieť, čo počas povstania zažila a čomu čelila. Nakoniec to zo seba dostala a povedala mi aj toto: „Fašizmus bol zlo. Také zlo, že nás zožralo všetkých. Aj tých, čo sme proti nemu bojovali. Traumy proste nezmyješ. A preto to nesmiete zopakovať.“
MM: Pre dobro všetkých by sme sa mali naučiť spolu žiť a najmä rešpektovať jeden druhého. Neznamená to, že musíme vzájomne so všetkým súhlasiť a že nemôžeme mať na seba aj kritické názory, ale každý má právo žiť tak ako chce, ak tým neohrozuje druhých. A na tomto princípe majú byť postavené aj politiky štátu.
AB: Po rokoch komunistickej ideológie a sovietskej nadvlády je Slovensko od roku 1989 súčasťou demokratickej Európy. Ľudské práva, ktoré zahŕňajú práva všetkých ľudí bez ohľadu na ich rod, pohlavie, sexuálnu orientáciu, rasu, etnicitu alebo náboženstvo, sú jedným z pilierov demokracie. Na toto nesmieme zabudnúť.
Rozhovor bol realizovaný v čase pre voľbami v rámci projektu Mediálna škola Týždňa 2023, preto odporúčam vnímať uvedené myšlienky cez optiku povolebných aktivít súčasnej koalície a nimi naznačeného SMERovania spoločnosti. Text je vzdaním úcty všetkým, ktorí sa napriek deštruktívnym snahám rôznych politických zoskupení PREDTÝM AJ POTOM nevzdávajú myšlienky demokratického Slovenska.
Silvia Dončevová, Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
Ak si predplatíte digitálne predplatné alebo tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.