čo sa vlastne udeje v človeku, keď si povie, že ide kandidovať za prezidenta?

Musí to v tebe nejako dozrieť. Po tridsiatich rokoch pôsobenia v diplomacii a troch v politike som si bol takmer istý, že moja dráha verejného života sa skončila. Potom sa ale stalo niečo, pri čom som si uvedomil, že nemôžem skončiť. 

čo?

Veľa ľudí, ktorých si vážim, mi povedalo, že mám do toho ísť. A súčasne mám predstavu, ako by sa mal prezident v tejto situácii správať.

ako si sa vyrovnal s častou výčitkou, že sa preceňuješ? 

Mám pochopenie pre časť verejnosti s takýmto názorom. Ale keby si prijal túto kartu, vždy si nájdeš výhovorku, prečo do niečoho nejsť. Ja sa k ambícii kandidovať priznávam. Chcem uspieť a nemyslím si, že je to sebaprecenenie.

mnohí ľudia si politikou kompenzujú niečo, čo nemali v súkromnom živote. Tiež si niečo dokazuješ?

Áno. Chcem si dokázať, že viem uspieť, a to v najsilnejšom mandáte, aký mi občania môžu dať. Bol som vo funkcii ministra zahraničných vecí, ale to bol post strany, ktorá ho poskytla nestraníkovi. To som si vždy uvedomoval a bral s pokorou. Teraz sa chcem postaviť pred ľudí, rozprávať sa s voličmi a presvedčiť ich v priamej voľbe.

máš súťaživú povahu?

Mám. Športoval som celý život a športujem dodnes. Keď šliapem do kopca, je to tiež súťaž. Bojujem so sebou samým, niekedy si počas cesty nadávam za to, že som do toho kopca šiel. To isté sa deje aj v politike: je to náročná súťaž, keď musíš vyhrať nad protivníkom aj nad sebou.

hral si volejbal?

Áno. Takmer polovicu života. Zdá sa mi ale, že šport a to, čo sa v ňom naučíš, nie je dostatočná výbava do politiky. Tam platia iné pravidlá.