protivládne protesty sa začali nezvyčajne krátko po voľbách. Znamená to, že sa vláda prepočítala, alebo že opozícia je netrpezlivá?

Znamená to, že vláda začala nezvyčajne rýchlo rozkladať právny štát, a teda opozícia musela nezvyčajne rýchlo reagovať aj takýmto spôsobom, teda nielen prácou v parlamente. To je v poriadku, tak to má byť. 

V demokratickom štáte rešpektujúcom deľbu moci a pravidlá demokratického poriadku sú takéto protesty súčasťou spätnej väzby zo strany verejnosti, jedným z hlasov, a to dosť významným, v permanentnej verejnej rozprave o tom, kde sa nachádzame a kam smerujeme. Tobôž ak premiér o jednom z krokov svojej vlády vyhlási, že to je jednoducho „mocenské rozhodnutie“. Účastníci protestov tým vyjadrujú svoje presvedčenie, že takýto spôsob vládnutia je nielen proti ich záujmom, ale ide aj proti záujmom štátu, teda slušného demokraticky spravovaného štátu, a preto sa usilujú takýmto „mocenským rozhodnutiam“ čeliť.

Protesty tentoraz zorganizovala politická opozícia, ale sú aj odpoveďou zo strany občianskej spoločnosti – keby ich ľudia nepociťovali ako svoju záležitosť, prišlo by ich menej.

v novembri 1989 si mal spolu s Petrom Zajacom na starosti dramaturgiu protestných zhromaždení v Bratislave. Nakoľko dôležitá je dramaturgia toho, čo sa deje na tribúne?

Na dramaturgii sa podieľali viacerí, s Petrom Zajacom sme boli presvedčení o tom, že dramaturgia je mimoriadne dôležitá: aby sa na mítingoch povedalo to podstatné, k čomu sa v danej chvíli treba vyjadriť. Aby sa to vyslovilo jasne, zrozumiteľne a pútavo. Aby to zároveň prítomných oslovilo aj emocionálne, aby si odnášali domov dojem, že sú súčasťou niečoho veľkého – unikátneho vzopätia verejnosti, aké komunistický režim nepoznal, veď nemilosrdne potláčal aj oveľa menšie prejavy nespokojnosti. Okrem dramaturgie boli, samozrejme, dôležití aj moderátori Milan Kňažko a Ján Budaj – vtedy sme všetci boli jedna „posádka“, ktorá na neveľkej lodi vyplávala do rozbúrených vôd. Rozbúrených brutálnym masakrom študentov v Prahe.