Marci Shore: Ukrajina je nádej pre všetkých, že spoločnosti sa vedia vyvíjať a rásť

vo svojej knihe Ukrajinská noc (The Ukrainian Night), ale aj v ďalších svojich prácach opakovane a veľmi dôsledne a vierohodne argumentujete, že Majdan, ktorého výročie si práve v týchto dňoch pripomíname, bol miestom a momentom v dejinách, kde sa zrodila nová Ukrajina. Platí to stále, aj po tom všetkom, čo sa odohralo v otvorenej vojne, ktorú vedie Rusko proti Ukrajincom? Nespochybňujem, len uvažujem, ako je možné, že by jedna udalosť dodala národu toľko sily?

Áno, stále to platí. Majdan bol a dodnes je existenciálne transformatívna skúsenosť pre kritickú masu ľudí. A, samozrejme, tiež platí, že táto skúsenosť nepovstala len tak z ničoho – to nikdy nie je tak. Ale bol to jednoznačný bod zvratu, bol to dôkaz toho, čo filozofka Hannah Arendt nazýva našou ľudskou schopnosťou natality – vytvorenia niečoho odznova, uvedenia niečoho nového do pohybu. Veľmi pôsobivo o tom napísala Kateryna Mishchenko, ukrajinská prekladateľka, publicistka a vydavateľka, tak si vypožičiam jej slová: „Keď sa moji kolegovia vyjadrujú k súčasnej ruskej vojne proti Ukrajine, hovoria o našich stáročných dejinách, hovoria o imperializme, o rusifikácii, o stalinizme a kolonizácii. Z môjho pohľadu má však táto vojna pomerne jasný referenčný bod – a tým je Majdan. Azda by stálo za to vrátiť sa na toto miesto, aby sme našli budúcnosť.“

je to podľa vás tak, že ukrajinský národ je už dnes plne sformovaný – aj touto strašnou vojnou?

Neviem, čo pre národ znamená byť „plne sformovaný“, nevidím vlastne nijaký cieľový bod, v ktorom by to naplnenie nastalo. Navyše, myslím si, že samo slovo „národ“ znamená pre rôznych ľudí veľmi rozličné veci. Radšej by som tu použila slovo „spoločnosť“ – a ak hovoríme o nej, tak ukrajinská spoločnosť sa zmenila – za posledných desať rokov hlboko, za posledných tridsať rokov značne. Moje postrehy sa v tomto opierajú v zásade len o osobné dojmy, ale existuje aj vedecky rigoróznejší výskum, ktorý uskutočnil tím politológov, medzi ktorými boli Volodymyr Kulyk, Olga Onuch či Henry Hale.