Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Odomykáme: V stávke je osud liberálnej demokracie

.marína Gálisová .rozhovory .téma

Prezident môže prispieť k udržaniu toho, čo sme si v novembri 1989 a voľbami v roku 1998 vybojovali, hovorí sociológ Martin Bútora a vysvetľuje, ako vláda Roberta Fica ohrozuje postavenie Slovenska v Európe.

Odomykáme: V stávke je osud liberálnej demokracie boris németh

prekvapil vás nejako výsledok prvého kola prezidentských volieb, alebo ste očakávali aj takéto poradie postupujúcich napriek prieskumom, ktoré vo veľkej väčšine tvrdili opak? 

Vedel som si predstaviť, že výsledok bude veľmi tesný, nečakal som však taký veľký úspech Ivana Korčoka, ten ma prekvapil. Urobil pre to veľa: cestoval po krajine, debatoval, vysvetľoval. Bolo vidno, ako sa postupne uvoľňuje, ako prirodzene komunikuje s tisícami ľudí, ako jasne ponúka svoju predstavu o prezidentskom úrade. Ako postupne rastie jeho podpora. Okrem mítingov sa presadil aj v internetovom svete, jeho slová tak získali ešte širšiu odozvu. 

A dodajme, že mu „pomohli“ aj kroky vládnej koalície, ktorá s podporou jeho protikandidáta deň za dňom rúcala piliere právneho štátu, výrokmi premiéra sa stotožňovala s ruským výkladom agresie voči Ukrajine, do riadiacich pozícií v štátnej správe ustanovovala problematické, odborne nepripravené kádre a zahlcovala verejný priestor spupnosťou, aroganciou až vulgarizmami. Mnohým sa tak otvorili oči: toto má byť ten pokoj, ktorý sľubuje kandidát Peter Pellegrini? Ten istý kandidát, ktorý sa najviac vtieral do priazne Štefanovi Harabinovi, ktorý hlása vystúpenie Slovenska z NATO?

finále je pred nami, o čo v ňom ide? Dá sa zhrnúť niekoľkými vetami, či je v stávke geopolitické ukotvenie Slovenska, jeho členstvo v západných spojenectvách, demokracia na Slovensku alebo v dôsledku aj samo prežitie Slovenskej republiky?

Chvíľami mám pocit, že sa o tom už povedalo všetko a mnohí to aj v tomto časopise vyjadrili zreteľne, zrozumiteľne, pravdivo. Sú však situácie, keď niektoré skutočnosti treba opakovane zdôrazňovať –; tak ako sa veriaci pravidelne modlia, dokonca tými istými slovami, a sekulárni ľudia sa utvrdzujú vo svojom pohľade na svet okolo nás a usilujú sa ho svojimi skutkami zlepšiť.Dovoľte mi svoju odpoveď rozdeliť. Určite je v stávke osud liberálnej demokracie v našom štáte, pretože veta o tom, že „nemôžu mať všetko“, nie je fráza ani volebný slogan, ale jednoduché nevyvrátiteľné konštatovanie, že Slovensku hrozí autokratický režim uskutočňovaný arogantnou a v mnohých oblastiach nekompetentnou vládnou garnitúrou, ktorá nás odkláňa od základných princípov demokratického vládnutia stokrát opísaných v klasických dielach politologických či širšie humanistických autorít. Nehovoriac o tom, že svetové médiá už zaznamenali, že Viktor Orbán získal pre svoju víziu neliberálnej demokracie ďalšieho partnera – Robert Fico a spol. tam čoraz častejšie figurujú. Tu, pravdaže, nejde len o teoretické poučky či odborné výklady o charaktere vládnutia: tu ide o to, že Slovensko tým stráca príležitosti. Príležitosti, aké ponúka naše členstvo v euroatlantickom spoločenstve na modernizáciu krajiny. Príležitosti na lepšie uplatnenie našich občanov a občianky, osobitne tých mladších, našich vedcov, vynálezcov, študentov, podnikateľov, predstaviteľov samospráv, najrozmanitejších expertov z rôznych oblastí vrátane súdnictva či ekológie, našej kultúry – príležitosti na účasť na spoločných programoch, na vzájomne výhodnej spolupráci. Ak smiem byť patetický, príležitosti na konanie dobra, na náš akokoľvek skromný príspevok k lepšiemu svetu.

Po druhé, v súčasnej krehkej geopolitickej situácii ohrozenej výbojmi imperialistického Ruska, ale aj prenikaním Číny, je naše členstvo v západných spojenectvách kľúčovou zárukou toho, že sa neocitneme „na druhom brehu“. Členstvo, ktoré nebudeme spochybňovať našou „suverénnou zahraničnou politikou“, blokovaním spoločných európskych riešení, ktoré nebudeme podkopávať príklonom k Putinovi.

Napokon po tretie, akokoľvek sa to vidí byť ťažko predstaviteľné, ak by došlo k tektonickým zmenám spôsobeným najmä výraznejším úspechom Ruska na Ukrajine alebo aj inými nepredpovedateľnými udalosťami, tak by správanie Slovenska ako „piatej kolóny“ mohlo vážnejšie ohroziť naše postavenie v strednej Európe ani nie tak v zmysle prežitia Slovenskej republiky, ale v zmysle straty našej nezávislosti.

Vo všetkých troch prípadoch je to práve prezident, ktorý tomu môže brániť a prispieť k udržaniu toho, čo sme si v novembri 1989 a voľbami v roku 1998 vybojovali, pre ktorého slovo vlastenectvo nie je floskula, ale vízia moderného Slovenska ako súčasti západného sveta. Ivan Korčok na to očividne má predpoklady, Peter Pellegrini k tomu má ďaleko.

vnímate polarizáciu našej spoločnosti, tú deliacu čiaru medzi dvoma tábormi – prozápadným a provýchodným – ako hlbokú a ťažko prekročiteľnú?

Dnes, v tomto období pred voľbami, ale aj v situácii, keď sa do vládnej zostavy dostali pôvodne okrajové extrémistické sily, ktorým sa podarilo aj s pomocou ruských dezinformácií popliesť značnú časť obyvateľstva, je polarizácia, ako píšete, skutočne hlboká a ťažko prekročiteľná.

Nemyslím si však, že je to tak navždy. Nemusí sa to volať prozápadné a provýchodné krídlo: rastúci počet občanov jednoducho uvidí, že početné konkrétne problémy, potreby ľudí i potreby štátu súčasná vládna koalícia nevie, nechce či nedokáže riešiť. To by mohlo otvoriť cestu k určitému dialógu medzi ľuďmi, ktorí sa cítia i konajú ako členovia jedného z táborov. 

„Slovensku hrozí autokratický režim uskutočňovaný arogantnou a v mnohých oblastiach nekompetentnou vládnou garnitúrou, ktorá nás odkláňa od základných princípov demokratického vládnutia.“ 

Mimochodom, mohla by tomu pomôcť činnosť, ktorej sa politickí predstavitelia západného ukotvenia Slovenska nestačili dostatočne venovať. Mám tým na mysli vysvetľovať širšej verejnosti základné fakty o charaktere súčasného sveta, o stáročnej historickej príslušnosti tohto územia k západnému kresťanstvu. Pomôcť ľuďom vo všetkých kútoch Slovenska lepšie pochopiť, prečo nepatríme na východ do područia Ruska, ktoré nepozná deľbu moci, ktoré kruto potláča slobodu, kam nik zo Slovenska nemá záujem emigrovať na rozdiel od euroatlantického sveta, ktorý síce nie je ideálny, ale kde sú neporovnateľne lepšie podmienky pre život.

slovensko zaznamenalo svoju dvadsaťročnicu v NATO bez fanfár, hoci Česko si svoje štvrťstoročie v Aliancii pripomenulo slávnostne a s úctou. O čom to vypovedá?

A s kým by to, prosím, súčasná vládna garnitúra oslavovala? S Robertom Ficom, ktorý sa k téme obrany Slovenska vyjadril, že „my nie sme politické trasorítky ani oportunisti. Ani v takých témach, ako je obranná dohoda s USA, ktorú treba zrušiť“? Ktorý chcel, aby Slováci poznali všetkých „zradcov“, ktorí dohodu s USA podporia? S Ľubošom Blahom, ktorý na protestnom zhromaždení pred Prezidentským palácom varoval pred vznikom amerických vojenských základní na našom území, pred tým, že NATO sem navezie jadrové zbrane? S Andrejom Dankom, ktorý v prejave pred ruskou Štátnou dumou hovoril, že bez silného Ruska nie je možný mier vo svete, a dnes tvrdí, že Rusko nie je agresor, na Ukrajinu prišli Rusi „s pocitom pomoci svojmu národu“?

Alebo že by si na oslavy pozvali Mikuláša Dzurindu, ktorého Peter Pellegrini teraz označil za politického stroskotanca? Prípadne ďalších členov jeho vlády, ktorá dosiahla vstup Slovenska do NATO, napríklad Ivana Mikloša či Brigitu Schmögnerovú? Miroslava Wlachovského, ktorý bol v rokoch 2001 až 2003 Dzurindovým poradcom? Nebodaj tiež Františka Šebeja, ktorý bol po voľbách v roku 1998 predsedom Výboru NR SR pre európsku integráciu a Petra Weissa, vtedajšieho predsedu Zahraničného výboru NR SR? Jána Figeľa, hlavného vyjednávača za vstup Slovenska do EÚ? „Americkú agentku“, prezidentku republiky Zuzanu Čaputovú? Či dokonca Rastislava Káčera, v tom čase štátneho tajomníka ministerstva obrany, ktorý tvoril dvojicu spolu s, apage satanas, Ivanom Korčokom, štátnym tajomníkom ministerstva zahraničných vecí a vedúcim delegácie SR pre prístupové rokovania do NATO?

Pre zaujímavosť dodajme, že vstup do NATO malo pred voľbami v roku 1998 vo volebnom programe aj Mečiarovo HZDS. S tým, že podľa tohto programu malo „vstup SR do európskych a transatlantických štruktúr zabezpečiť na báze dôstojných a rovnocenných podmienok pri obhajovaní geopolitických štátnych záujmov”. Aj preto dávali západní partneri jasne najavo, že s Mečiarom vo vláde Slovensko pozvánku nedostane. Je to skutočne tristné, ako sa niektoré postoje opakujú...

čo potrebuje slovenská spoločnosť teraz urobiť, aby si zachránila demokraciu? Celkovo, nielen vo vzťahu k prezidentským voľbám?

V .týždni máte vzácnu schopnosť klásť otázky, o ktorých sa vedú hodinové debaty...Ale vážne: všetko. Treba robiť všetko, čo tomu môže pomôcť.Politická opozícia by mala spolupracovať, sústrediť sa na kľúčové témy a dosahovať v nich zhodu.Občianska spoločnosť sa bude musieť brániť. Nie kvôli sebe samej, ale preto, lebo mimovládne organizácie pomáhajú ľuďom, občanom uspokojovať ich potreby, najmä tam, kde zlyháva štát. Bez nich by bolo naše zdravotníctvo, školstvo, kultúra, životné prostredie i ďalšie oblasti na tom výrazne horšie ako dnes.

A občania? Tí, ktorí sú presvedčení, že napriek všetkým chybám je demokracia lepší režim ako autokracia, a tých je veľa, budú mať čo robiť. Rozhliadnuť sa po svojom okolí, medzi svojimi blízkymi či príbuznými, v práci, vo firme, v škole, v obci, v meste a pokúsiť sa na nich vplývať. Nečakať, že to urobí niekto za nich. Nájsť si vhodný, nenásilný spôsob, ako sa im prihovoriť, ako im ponúknuť argumenty v prospech demokracie – z dneška i z našej histórie. Hovoriť o tom, čo je dobro a čo je zlo, kde je sloboda, v ktorých krajinách sa konajú regulárne voľby, kde vláda neovláda všetky médiá, kde je viac príležitostí na osobný rozvoj. Neprenechať virtuálny priestor dezinfoscéne, neignorovať ho, bojovať aj tam. Vyvarovať sa pri tom šíreniu nenávisti a pohŕdania, zachovať si úroveň a slušnosť. Ak treba, brániť inštitúcie, protestovať, poukazovať na nezamýšľané účinky vládnych rozhodnutí. Pretože, ako hovoril Albert Einstein, sloboda je možná, len ak sa o ňu neustále usilujete. 

boris németh

martin Bútora Narodil sa v roku 1944, je slovenský sociológ, spisovateľ, vysokoškolský pedagóg, literát a diplomat. Podieľal sa na založení hnutia Verejnosť proti násiliu v roku 1989. Zakladateľ, výskumný pracovník a čestný prezident Inštitútu pre verejné otázky (IVO). V rokoch 1999 – 2003 veľvyslanec SR v USA. V roku 2003 kandidoval na prezidenta SR. Je autorom viacerých kníh, scenárov a dramatických prekladov.

Ak si predplatíte digitálne predplatné alebo tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite