tá nálada je blbá preto, lebo nie je jasné, či sa tento antidemokratický vývoj dá zvrátiť. Ale v roku 1992, na ktorý už mnohí zabudli a mnohí ho ani nezažili, bola situácia možno ešte horšia. Mečiarovský tábor vtedy vyhral voľby veľmi vysoko, časť demokratov sa ani nedostala do parlamentu, časť tých, ktorí reprezentovali KDH, bola posielaná do minulosti. Vyzeralo to beznádejne. A o dva roky sa mečiarovský tábor rozpadol a o šesť rokov definitívne prehral. So mnou sú tu traja ľudia, ktorí ten rok 1992 zažili na vlastnej koži a zažívajú na vlastnej koži aj rok 2024. Pamätáte si ten pocit z roku 1992 po voľbách? Bol v niečom podobný dnešku?

František Mikloško: Vývoj bol v niečom podobný a v niečom nebol. V čom bol podobný, poviem z pohľadu KDH, kde som vtedy bol: od tej chvíle, keď Mečiar tak suverénne vyhral a keď my sme nehlasovali za zvrchovanosť a za ústavu, tak SNS a všetky tieto nacionalistické skupiny začali na nás útočiť, že sme protinárodní a že máme ísť do minulosti. My sme sa tomu hrdo a sebavedomo postavili a vydržali sme to aj napriek tomu, že nás fyzicky napádali, na uliciach na nás pľuli, a v roku 1998 sme boli pri Mečiarovom páde. Ten istý pocit mám teraz, keď vyhral Robert Fico, Smer a SNS a znovu na nás útočia, že sme nekresťanskí, že sme prívesok Progresívneho Slovenska. Neposielajú nás do minulosti, ale vyhrážajú sa, že nás vykostia, teda zničia. Ale keď budeme hrdí a sebavedomí, budeme sa my pozerať na pád Roberta Fica. Autoritatívne vlády, ktoré tu po novembri 1989 boli pri moci, sú rovnaké. 

ja vidím rozdiel v inom. V roku 1992 tu bola ešte hrdá generácia ľudí Novembra, hrdá generácia disidentov, ktorí vniesli tento rozmer a vedeli, čo znamená socializmus, čo znamená vzdorovať. Teraz si nie som istý, či tu tá generácia je.

Martin Bútora: Neobmedzil by som to iba na voľby, ale aj na 31. december 1992, teda rozdelenie Československa, pretože sme zažili trojnásobnú porážku. Tá prvá porážka bola definitívna a tá sa už zmeniť nedala – rozpadlo sa Československo. Druhá porážka bola, povedané dnešným jazykom, porážka síl liberálnej demokracie, ktoré prehrali voľby, takže na začiatku sa politická scéna strán napravo od stredu takmer úplne rozprášila. Treťou porážkou bolo to, aká garnitúra nastúpila. Ale zaujímavé je, že eufória z nadobúdania samostatnosti pomerne za krátky čas pominula, a ak mala vláda v auguste veľmi vysokú podporu, 75 percent, tak koncom decembra už mala iba 57 a v marci 1993 už iba 50 percent. Na otázku, či rozpad Československa priniesol hospodárske a sociálne problémy, odpovedalo 82 percent ľudí áno, a na otázku, či sa rozpad urobil kvalifikovane, odpovedalo 80 percent ľudí, že to bolo nekvalifikované. Čiže nálada sa začala meniť, nemocnice nemali finančné prostriedky, v lekárňach neboli lieky, podnikatelia vracali licencie, lebo nebolo jasné, ako sa majú správať v rámci daňových a iných predpisov, a tak sa začala tvoriť verejná mienka, ktorá viedla k tomu, že ešte pred rokom 1998 prišla Moravčíkova vláda. 

podobnosť dneška s rokom 1992 je v tom, s akou brutalitou a nehoráznou politickou kolonizáciou verejného priestoru prišla táto garnitúra. Aj ich rétorika je strašne podobná – padajú tie isté výroky ako vtedy. No rozdiel je v tom, že pribudli problémy: vo viacerých krajinách pozorujeme oslabenie liberálnej demokracie a nástup nacionálneho populizmu, dezinformáciami a sociálnymi sieťami sa dajú ovplyvniť dôležité ľudové hlasovania, ako bol Brexit, nastalo oslabenie demokracie v Amerike. Absolútne kľúčová je vojna a to, ako Rusko narušilo svetový poriadok po studenej vojne, čo tiež pomáha nástupu populizmu. Ten termín polykríza nie je vymyslený, je pravdivý. Nečudo, že ľudia v ére neistoty hľadajú stabilitu, a tú im ponúka aj pomocou dezinformácií Rusko, Fico im ju ponúka prostredníctvom únosu štátu a nadväzuje na ich frustráciu z vlády Matoviča. Toto všetko Ficovi pomáha udržiavať si pomerne veľkú podporu.

Peter Zajac: Ja si myslím, že roky 1991 až 1992 neprišli len tak z ničoho nič. Neuveriteľnou rýchlosťou sa tam prejavili rozpadové tendencie, tie základné boli dve: jedna sa týkala veľkej spoločenskej zmeny, pretože tú spoločenskú zmenu, ktorá nastala v roku 1989, Slovensko odmietlo a v roku 1992 sa priklonilo k akejsi vízii, v ktorej najdôležitejšie politické strany sprivatizovali ekonomiku vo svoj prospech, do svojich kešení. Pamätáme si „poctivých podnikateľov mečiarovcov“, vieme, ako si delili majetky, vieme o víťazoch volieb v roku 1992 a hlavne 1994, tam vznikli tie známe päťky, ktoré po okresoch rozdeľovali všetko. A druhá rozpadová tendencia bola politická – v rokoch 1991 – 1992 sa podarilo úplne rozbiť predstavu, čo je Československo, ako je možné žiť v jednom štáte, a podarilo sa ten štát zlikvidovať. Obraz Československa sa úplne zmenil, a keď si Mečiar s Klausom Československo rozdelili, nikto ani veľmi neprotestoval, a ak, tak bez nádeje na zvrátenie toho procesu. Ako tretiu rozpadovú tendenciu som v tých rokoch vnímal rozpad VPN. Bol masívny, bol to rozpad na HZDS a VPN, neskôr ODÚ. Za Mečiarom tiahla značná časť ministrov jeho vlády, ale aj mnohí ľudia, s ktorými sme boli v roku 1989 na jednej lodi. Toto rozpoltenie trvá dodnes. Renegáti VPN vymenili November 89 za Mečiara, Mečiara vymenili za Dzurindu, Dzurindu vymenili za Matoviča a Matoviča teraz vymenili za Korčoka – sú to veční víťazi slovenských dejín. Podľa mňa bol rok 1992 ťažší ako dnešok. Neboli sme členmi EÚ ani NATO, naopak, rok 1992 nám tú šancu na čas zahatal. A keby nebola zvíťazila demokratická koalícia v roku 1998, tak sme dnes asi na periférii civilizácie ako Podnestersko. Lebo my dnes nie sme na periférii civilizácie, ako to tvrdí náš priateľ Fedor Gál, a ani sa tam nemusíme dostať, ak sa podarí tú dnešnú prehru zmeniť na výhru v najbližších voľbách. A to sa môže podariť, ak sa bude dnešná opozícia správať racionálne. Ak sa nebude správať iracionálne, a zatiaľ sa mi nezdá, že by sa chcela správať iracionálne, môže vyhrať, a to nie je tak ďaleko. Za tri roky sa nemôžu ani Ficovi podariť zmeny, ktoré by boli nevratné. Ale ak to bude trvať dlhšie ako do budúcich volieb, môže sa tu režim zakotviť.