bolo to ešte za komunizmu. V jednej hre Slovenského národného divadla, v ktorej hral Marián Labuda, vystúpil a dramaticky do hľadiska zakričal: „Ťažko sa nám žije!“ Na tej hre bol Ďuro Kušnierik, ktorý mi povedal, že to bol silný zážitok, pretože všetci vedeli, o čom hovorí a tá veta povedala všetko o tom, ako sa tu žilo. Odvtedy prešlo vyše 30 rokov a nežijeme v komunizme, ale v slobodnej spoločnosti. Tento citát Mariána Labudu mi napadol v súvislosti s tým, čo sa teraz deje voči hercom, voči umelcom, voči hudobníkom, výtvarníkom, kultúrnym inštitúciám. Mám tu dvoch ľudí, Richarda Stankeho a Alexandra Bártu, ktorí hrali nedávno v premiére divadelnej hry, ktorá sa tohto všetkého týka. Ešte predtým, než sa k nej dostaneme, položím na úvod túto otázku: Ako sa vám žije?

RS: Zatiaľ aspoň v rámci našej domovskej scény nepociťujeme okrem vonkajších atakov žiadne zásahy. Ale vidíme, že oni si tie kroky rozložili postupne, takže sme pripravení na to, že aj naša inštitúcia sa stane niekomu tŕňom v oku. Len si to zatiaľ nepripúšťam, hrať budeme za každých okolností, myslím si, že ešte sme slobodná spoločnosť, takže zatiaľ strach nemám.

kultúra sa musí opakovane posledných 30 rokov v periódach brániť pred politickým tlakom, brániť svoju elementárnu slobodu a možnosť tvorby. Tak to bolo za Mečiara a tak to máme dnes. Čo je to za jav, že vy umelci musíte opakovane čeliť útokom, že ste protislovenskí, že tu nemáte čo robiť a že ste vydedenci?

RS: Každý režim, ktorý si je nejakým spôsobom neistý, musí ukazovať navonok svoju silu. A čím arogantnejšie, agresívnejšie a hulvátskejšie to robí, tým viac to odhaľuje jeho neistotu. Umelecká obec mala vždy schopnosť pomenovávať veci nahlas, nielen doma pri večeri alebo v krčme. 

ňusi, ako sa ti žije?

AB: Mne sa žije súkromne aj pracovne veľmi dobre. Mám prácu, do ktorej chodím rád, stále mám chuť, ako hovorí jeden môj kolega, český režisér, rozdávať radosť a lásku. A mám pocit, že to v divadle aj robím. Za náš súbor môžem povedať, že to robíme všetci s nasadením, a odmenou je, že ľudia do toho divadla radi chodia. Mám pocit, že v tomto nám nikto nemôže nič vytýkať. Ľudia majú o divadlo záujem, majú záujem o našu prácu, a preto sa mi zdá, že ju robíme veľmi slušne. Už niekoľko sezón, či to bolo za vedenia pána Poláka, či za vedenia Miša Vajdičku, stále otváralo také témy, ktoré reflektovali minulosť aj súčasnosť, a to je jedna z úloh divadla.