zasvietil v skupine AMO a potom si založil vlastnú, vysoko rešpektovanú kapelu Ľudové Mladistvá, spájajúcu jazz fusion s folklórom. Tá však bola trvalo neudržateľná, a tak sa rozhodol svoju najkreatívnejšiu stránku venovať vážnej hudbe. Očarili ho archaické ľudové nástroje a veľmi organicky ich integroval do artovej hudby.

kedy si pocítil, že tvoja méta bude náročná, nepopová hudba?

Až nepočúvateľná? (smiech)

to nie. Ale mladí a pekní hudobníci a producenti chcú asi väčšinou niečo iné.

Ja neviem povedať, kedy to prišlo. Asi som to chcel od začiatku. Vzdelávaš sa, niekam smeruješ, nadobúdaš všeobecný rozhľad, odborné vedomosti. To ti intelekt, či chceš, či nechceš, posúva. Asi aj výpovedná hodnota začne byť trochu náročnejšia pre bežného poslucháča. Pred desiatimi rokmi som zložil skladbu Usmej sa a tam bolo všetko, čo som v tom čase dokázal. Na to, aby si robil umenie, musíš stále veľa študovať, čítať.

čiže nielen čítať noty?

Sú hudobníci, ktorých zaujíma len hudba samotná. Na konzervatóriu sa učíš za hudobníka. Všeobecný umelecký rozhľad som nadobudol až na vysokej škole, skončil som VŠMU. Mal som fantastickú učiteľku, Ľudmilu Michalkovú, napísala dve skvelé knihy, o klasicizme a romantizme, takým štýlom, že ťa to aj baví. Jej veľmi vďačím za posun. Ja si myslím, že byť hudobníkom je len jedna časť možnej umeleckej výpovede. Preto hovorím, že ja sa cítim byť umelcom, nielen hudobníkom.