v rozhovore sa dočítate aj:
- ktorý okamih kontaktu so psom je terapeutický
- ako psy pomohli na JIS-ke
- za čo jej ďakovali rodičia zosnulej dcéry
- ako dokážu psy vycítiť ľudskú bolesť
ako je to s kanisterapeutickými psami, musia sa narodiť ako tolerantné psy s dobrou povahou, alebo je to viac výchovou a vedením psa? Mohol by sa stať pokojný kanisterapeutický pes inou výchovou napríklad strážnym alebo útočným psom?
Určite áno. Najdôležitejšia je genetika, v kanisterapii je to základ. Je to vidno na tých psoch, že ak prídu do cudzieho prostredia, kde sú cudzí ľudia, cudzie deti, cudzie zvuky a pachy, ten pes tam príde s nadšením a s dôverou. Pokiaľ túto vlastnosť pes nemá, dá sa to naučiť, ale myslím si, že to už nie je vhodný kanisterapeutický pes. Nemá to vrodené. Všetko ostatné sa dá naučiť, poslušnosť, zvládanie zvukov, zvládanie invalidných pomôcok, ako barle alebo invalidný vozík.
Základná kynologická poslušnosť je u kanisterapeutického psa samozrejme dôležitá, ale nie až do tej miery, že si pes sadne presne na milimetre tam, kam chcete, ale v tom, že ak má stáť, tak stojí. Pri kanisterapii platí pravidlo, že pes má vždy svojho psovoda a rovnako musí byť vždy s našim klientom niekto, napríklad rodič, učiteľ, zdravotná sestra.
prečo nemôže byť kanisterapeutický pes s klientom sám?
Aby sme vedeli, ako pristupovať ku klientovi, pretože ho nepoznáme. Pes musí ovládať množstvo vecí. Sú napríklad psy, ktorí sú užasne kanisterapeutickí, ale vadia im starí alebo umierajúci ľudia, deti alebo ľudia so zdravotným postihnutím. Vyhodnotiť to správne je potom úloha psovoda, ktorý vie, čo ten pes má alebo nemá rád. Mal by zvládať základné povely, pokiaľ ovláda ďalšie veci naviac, je to úžasné, ako napríklad aport a podobne.
Pokiaľ by sme ich viedli iným, ako kanisterapeutickým smerom, je to samozrejme možné. Napríklad policajný pes sa učí reagovať na určité pachy, povely alebo podnety. Ale aj tam platí, že pokiaľ pes nemá určité schopnosti už ako šteňa, napríklad schopnosť ťahania, nebudú ho do toho tlačiť a preložia ho na pachové časti. Rovnaké to je pri kanisterapeutických psoch. Platí, že v kanisterapii, rovnako ako v policajnej práci, sú už predurčené plemená, ktoré sú vhodné na vykonávanie tejto činnosti.
sprevádzali sme vás dnes pri vašej kanisterapeutickej práci v centre pre deti so zdravotným postihnutím v Skalici, kde si deti so zmyslovým postihnutím alebo po detskej mozgovej obrne spravidla s mentálnym postihnutím na vašich psíkov pokojne ľahli, potiahli ich za srsť a psy sa k nim sami túlili a nechali sa od nich naťahovať a hladiť po celom tele alebo nechali deti na sebe spať. Pre laika vyzerá kanisterapia ako sprostredkovanie nových podnetov, ktoré človeka uvoľnia, zrelaxujú, vyvolajú nejaký spôsob komunikácie. Je toto podstata kanisterapeutickej práce?
Je to široký záber. Pes je nemá tvár a nie človek. K človeku vieme, ako sa máme správať, čo od neho môžeme očakávať, máme voči nemu nacvičené reakcie. Psovi ak niečo poviem, ten to nikomu nepovie. On to ale vycíti. Oni si zmapujú ľudí, medzi ktorých prídu a dajú im, čo práve potrebujú. Tiež mi určitú dobu trvalo, kým som pochopila, že do toho nemám psom rozprávať. Už dnes, po pätnástich rokoch kanisterapeutickej praxe, im nechávam voľnosť.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.