máme po prvej vládnej sezóne a tá sa začala krokmi, ktoré vyvolávali obavy. Menil sa Trestný zákon v prospech páchateľov korupcie a v prospech ľudí obvinených a podozrivých z trestnej činnosti. To vyvolalo masové protesty v uliciach, novela napokon prešla a aj Ústavný súd časť tej novely pustil ďalej. Okrem toho bola na prvých stránkach novín nekultúrnosť ministerky kultúry alebo kroky ministerstva životného prostredia proti národným parkom. Ľudia, ktorí nechcú, aby sa na Slovensku stalo s demokraciou to, čo v Maďarsku, si kladú otázku: Bude to, čo sa teraz deje, trvať jedno volebné obdobie, alebo dve? Zavolali sme si človeka, ktorý bojoval proti trestnej činnosti vrátane korupcie celý svoj profesionálny život a dnes je poslancom NRSR – Jaroslav Spišiak. Bude to podľa teba trvať osem rokov?

Dúfam, že nie. Snažíme sa robiť všetko pre to, aby to trvalo maximálne do ďalších volieb.

percentá tomu ale nenapovedajú. Napriek všetkému, čo sa udialo za jednu politickú sezónu, je súčet percent koalície plus Republiky o toľko väčší od súčtu hlasov opozície, že sa nedá realisticky uvažovať, že keby sa voľby konali teraz, o rok, dva, tri, že by sa to zmenilo. Opozícia využila všetky možnosti proti návrhom zákonov, tie zákony boli prijaté a nálady v spoločnosti sa nezmenili. Zdravý rozum by hovoril, že percentá sa budú hýbať – ale nehýbu sa. Keď sa vy opoziční politici stretávate, ako na to reagujete?

Možno by nám to malo pripadať ako demotivujúce, ale opak je pravdou – motivuje nás to niečo robiť, presviedčať ľudí. Najmä tých, ktorí nevolili túto koalíciu preto, že by sa im páčilo, že sa znižujú tresty, že je skorumpované vedenie štátu, vytvárajú sa podmienky organizovanej kriminalite alebo sa politicky ovládajú inštitúcie, ktoré by mali byť apolitické. Jednoducho asi existuje zotrvačnosť v mysliach ľudí. 

Volili, lebo boli presvedčení, že toto pre nich bude najlepšie, a táto koalícia ich drží v tranze, strese, stále vyťahuje nových a nových nepriateľov a tvári sa, že plní to, čo sľúbila, že bojuje za nich proti všetkému zlu na svete. Toto tých ľudí drží v zotrvačnosti. Dôležité je, aby sami na svojej koži pocítili tie ich novely – v 90. rokoch ľudia pocítili, že sa boja ísť do ulíc, do kaviarní, zorganizovať svadbu, stužkovú...

lebo mafia...

Lebo mafia. Až vtedy dokázali vládne zoskupenia presadzovať zákony, ktoré s tým mohli niečo urobiť. Čiže ľudia musia sami pocítiť, že je zle.

mám k tomu dve otázky, prvá sa týka minulosti. Nakoľko je zotrvačnosť v prospech tejto garnitúry daná spôsobom vládnutia predošlej garnitúry?

Určitú rolu to zohráva. Ale súčasná koalícia to zveličuje, hovorí o hrôzovláde, rozkrádaní a neprávosti – a to je nezmysel.

to si nemyslím. Myslím nedospelý spôsob vládnutia predošlej garnitúry.

Ľudia prestali veriť, že demokratický spôsob riadenia štátu je efektívny a osobne im pomôže v ich osobných životoch. Všetko sa riešilo chaoticky. Samozrejme, boli rôzne krízy, a to tiež vytváralo chaos. Aj to zohralo rolu. A tiež sústavný stres, že stále je potrebné proti niečomu bojovať, že stále sú proti nám nepriatelia z celého sveta, a sú ľudia, ktorí na to núkajú jednoduché riešenia. 

JANA BIROŠOVÁ/SITA18. január 2024, Bratislava: Protestné zhromaždenie, ktoré organizovali PS, SaS a KDH, proti návrhu novely Trestného zákona, ktorý obsahoval aj zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry.

Ale to sa netýka ich osobných životov. Ľudia musia sami pocítiť, že je všetko drahšie, že v nemocnici ma nevyliečia, že v školách sa nič neučí, a potom možno zmenia názor a uvedomia si, že volili niečo, čo ani sami nechceli.

druhá otázka. Pred rokom 1998, keď vládol Mečiar, SNS a robotnícka strana Jána Ľuptáka, bola v niečom podobná situácia. Vtedajší premiér ukazoval, že svet je zlý, že niekto v Nemecku chcel na neho spáchať atentát, že sa musíme obrátiť na Rusko, keď nám Západ posiela demarše... A predsa v roku 1998 dopadli voľby tak, že Mečiar nemohol zostaviť vládu, že ju zostavila opozícia. Bola vtedajšia opozícia kvalitnejšia než dnešná, že to dokázala?

Možno ani nie. Ale povedal by som, že vtedy existovala hrozba, že nás neprijmú do NATO a do EÚ. To boli spoločensky významné udalosti, najmä EÚ – byť súčasťou Západu. Aj dnes je podľa prieskumov jasné, že väčšina ľudí chce byť súčasťou EÚ. Cítia, že je to dôležité. A v roku 1998 nás aj vylúčili z prijatia do najvýznamnejších svetových inštitúcií, a tak tam mala opozícia bod, moment, na ktorom sa zjednotili. Okolo toho sa dalo spojiť všetky kúty politického spektra okrem mečiarizmu, aby sme sa vrátili do prijímacieho procesu. 

dnes nič také veľké neexistuje?

Dnes je otázka, či z týchto štruktúr vystúpiť, ale aj sama koalícia vie, že ani jej voliči to nechcú.