svoj film si prvýkrát predstavil na festivale v Karlových Varoch, kde vzbudil nadšené ohlasy. Nielen od kritikov, Vlny vyhrali aj divácku cenu. Prekvapilo ťa to? 

Čakali sme, že to nejaký úspech mať bude. Predsa len sme nešli do úplného neznáma, mali sme skúšobné projekcie. Takže sme vedeli, že sa ľuďom páči. Ale takú reakciu, akú sme tam zažili, tak to sme nečakali. Potlesk sa skončil až vtedy, keď sme odišli. To bolo príjemné prekvapenie. Za to som veľmi vďačný.

na prvý pohľad ide o ťažkú historickú tému. Čím si vysvetľuješ, že film dokáže zaujať aj bežného diváka?

Podľa mňa je to tým, ako je podaný, že nie je len temný. Je tam aj veľa radosti, je tam veľa vôle žiť. Je tam veľa dobrej hudby. A je to aj modernejšie spracovanie, ako býva pri väčšine historických filmov.

história ťa zaujíma aj vo voľnom čase?

Áno, ale nie až tak veľmi. Som z učiteľskej rodiny, študoval som na gymnáziu, čiže nie som nepobozkaný históriou. Ale že by som bol nejaký vášnivý bádateľ, tak to asi nie. 

film sleduje osudy novinárov Československého rozhlasu v období Pražskej jari, od jesene 1967 až po vpád sovietskych vojsk v roku 1968. Prečo si si vybral práve toto obdobie?

Fascinovali ma hlavne tie zložité rozhodnutia, ktoré ľudia museli v tej dobe robiť. To, v akej konkrétnej dobe alebo krajine sa ten príbeh odohráva, tak to je trošku jedno. Nie je mi to úplne ukradnuté, ale ide mi najmä o tie rozhodnutia ľudí a o to, čo pri nich prežívali. O ich radosti, ťažkosti, výhry alebo o prekážky, ktorým čelili – to sú vlastne tie vlny. A to ma na tom úplne fascinuje.

čiže to má univerzálny presah.

Áno, som o tom presvedčený.

ako si sa k tomuto príbehu dostal?

Študoval som žurnalistiku a v jednej knižke som čítal kapitolu o redakcii medzinárodného života Československého rozhlasu. Bolo tam o nej iba 17 strán, len taká krátka kapitola. Ale ja som bol tým príbehom očarený. Tú knižku mám stále doma. Takže to bol ten základ. Potom som o tom príbehu zisťoval stále viac a viac. Žiadna informácia ma pocitovo neposúvala dole, ale skôr hore. Bičovalo ma to, aby som išiel stále ďalej a ďalej.

boris németh

ako si spomínal, príbeh filmu je inšpirovaný skutočnými novinármi z Redakcie medzinárodného života Československého rozhlasu, ktorých viedla novinárska legenda Milan Weiner. Mala ich práca zásadný vplyv na demokratizačný proces počas Pražskej jari?

Samozrejme. Mala. Oni si to dokonca dali ako misiu. Milan Weiner začal sťahovať svojich najlepších redaktorov zo zahraničia, z Afriky, z New Yorku, z Paríža, z Moskvy. Chcel si vytvoriť doma v rozhlase elitnú redakciu. A to bola vtedy ešte tvrdá cenzúra, keď im hrozilo väzenie a dokonca aj poprava. Oni do toho vkročili postupne, takou prefíkanou formou, a ten režim, dá sa povedať, zlomili. Pochopiteľne, nie úplne sami. Bola pri tom dôležitá napríklad aj sila študentstva. Ale oni demokratizačný proces naštartovali a myslím si, že aj dokončili.