pán profesor, prichádzate po piatich rokoch do Bratislavy, naposledy ste tu boli podporiť kandidatúru pani exprezidentky Zuzany Čaputovej. Odvtedy sa toho na Slovensku veľa zmenilo. Začnime ale „neobvyklou“ otázkou. Ako sa máte a čo ste dnes najkrajšie zažili?

Mám sa dobre, v Bratislave mi je vždy dobre. Mám rád tieto letné mesiace, keď sú prázdniny. V našej farnosti máme akademické prázdniny až do októbra, dovtedy nemám ani prednášky na fakulte, máme iba bohoslužby a o to viac mám čas na štúdium, písanie, čítanie a premýšľanie, čo je tiež dôležité. Rád som sa tiež opäť na Slovensku stretol pri spoločnom oltári s otcom Róbertom Bezákom.   

osobnosti, ktoré prebehnú svojimi myšlienkami a aktivitami svojich súčasníkov, sú spravidla osamelé a často sú vytláčané na okraj spoločnosti, ako tomu bolo napríklad pri Antonovi Srholcovi, Vladimírovi Juklovi či Silvestrovi Krčmérym. O vás sa dlho hovorilo aj ako o budúcom kardinálovi, arcibiskupovi, biskupovi a ste mnohými ľuďmi považovaný za jednu z najvýraznejších kresťanských osobností súčasnej Európy. Máte pritom mnoho neprajníkov, ktorí o vás hovoria, že ste heretik, schizmatik, liberál, progresívec a nepatríte do katolíckej cirkvi. Necítite sa osamelo a nepochopene?

Necítim. Keď o vás chudí hovoria, že ste tučný, a tuční hovoria, že ste chudý, tak ste asi úplne v poriadku. (smiech) Ja to schytávam z viacerých strán a už som si na to zvykol. Pomohlo mi jedenásťročné pôsobenie v ilegalite pred rokom 1989, keď som mal aj civilné zamestnanie a ani moja matka nevedela, že som kňaz. Pracoval som ako psychoterapeut medzi narkomanmi, to bola pre mňa veľmi dobrá škola. Poznal som bežné problémy ľudí a nevyrastal som kdesi v seminári. 

Do svojich 42 rokov som žil v civilnom prostredí, čo teraz prináša svoje plody. Keď som po revolúcii vystúpil prvýkrát na verejnosti, videl som vďaka tomu možno trochu ďalej. Vtedy som sa cítil trošku osamelý, ako hlas volajúceho na púšti. Moje vystúpenia vychádzali vlastne z toho, na čom som dovtedy pracoval spolu s mojimi priateľmi. Koncom 80. rokov sme pracovali na projekte „Desetiletí  duchovnej obnovy národa“ a dnes vidím, že to bol náš prvý pokus o určitú podobu synodálnej cesty. Už vtedy sme hovorili o predstave, že cirkev tu nie je iba kvôli sebe, že sa nemá starať iba o svoje inštitucionálne záujmy, že je tu pre všetkých a keď chce pomáhať spoločnosti, tak nie ako niekto, kto prichádza zhora a už má pripravené všetky odpovede, ale ak chce cirkev pracovať na ozdravení spoločnosti, musí aj ona pracovať na svojom vlastnom ozdravení, ozdravení cirkvi.