ak dnes ľudia na Slovensku vedia povedať o Imrichovi Karvašovi aspoň jednu vetu, tak je to asi táto veta: „To bol ten človek, ktorý zabezpečil financovanie SNP.“ Ako sa zabezpečuje financovanie niečoho takého, ako je ozbrojený prevrat?
Marek: Konkrétne spôsoby boli dva. Jeden spočíval v tom, že pred koncom augusta presunul do banky v Banskej Bystrici a iných filiálok na strednom Slovensku obrovské množstvo obeživa troch miliárd korún. Veľkú časť hotovosti, ktorú mala Slovenská národná banka k dispozícii, presunul na územie, o ktorom ako človek zapojený do príprav vedel, že sa stane povstaleckým územím. Ako zámienku využil bombardovanie Apolky v Bratislave spojeneckými vojskami – akože Bratislava nie je bezpečná, a preto treba peniaze presunúť na bezpečnejšie miesta. Toto urobil ako guvernér Slovenskej národnej banky.
A okrem toho urobil ete druhú vec, tentoraz z funkcie ministra zásobovania. V reakcii na dobrú žatvu v roku 1944 ponechal farmárom väčšiu časť úrody, ktorá takto opäť zostala na budúcom povstaleckom území. A okrem toho rozhodol, že vzhľadom na dobrú úrodu sa majú obyvateľstvu rozdať prídelové lístky na celé obdobie až do konca roka. Jednoducho dal ľuďom možnosť predzásobiť sa. A kvôli bombardovaniu Apolky presunul na stredné Slovensko aj značné množstvo pohonných hmôt a iných komodít.
Zuzana: Ja si myslím, že veľa ľudí ho vníma najmä ako guvernéra banky, ale podľa mňa ho na Povstanie oveľa viac pripravila tá rola ministra zásobovania. Práve vďaka nej mal veľmi jasný prehľad nielen o financiách, ale aj o jednotlivých komoditách. Vo vojnovom stave bola ekonomika taká centralizovaná, že minister zásobovania mal naozaj úplný prehľad a jeho rozhodnutia mohli veci veľmi výrazne ovplyvňovať.
čiže financovanie Povstania neznamenalo rozhodovanie o tom, komu pôjde koľko peňazí a dávok. V skutočnosti Karvaš zabezpečil ešte fundamentálnejšiu vec, a to aby na povstaleckom území bolo dosť peňazí a ľudia si mohli urobiť zásoby už pred Povstaním.
Marek: Presne tak. Ako guvernér banky urobil ešte jednu dôležitú vec, ktorá aj keď nepomohla priamo Povstaniu, znížila schopnosť Nemecka financovať vojnu. Išlo o presun slovenského zlata do Švajčiarska. Slovensko totiž nedostalo z československých zlatých a devízových rezerv nič, to si všetko nechali Nemci pod kontrolou. Slovenské zlaté rezervy bolo teda treba budovať doslova od nuly. Zvýšila sa ťažba zlata v Kremnici a Štiavnici a za päť rokov sa im podarilo získať sedem ton zlata. Keby ich Karvaš nepreviezol do Švajčiarska, tak by padli do rúk Nemcom.
Zuzana: On mal obrovský talent na niečo, čomu by sme dnes asi povedali networking. Jednoducho vedel zosieťovať ľudí a vytvoriť naozaj silné väzby. On osobne sa veľmi priatelil so švajčiarskym generálnym konzulom Grässlim v Bratislave a veľmi priateľsky sa stýkali aj ich rodiny. Práve tento generálny konzul bol intenzívne zapojený do presunu slovenského zlata, pričom to nerobili ako ilegálnu akciu. Robili to legálne, opäť pod zámienkou ochrany pred blížiacim sa frontom, a dokonca cez nemeckú Ríšsku banku vo Viedni.
„Myslím, že česká rodina jeho manželky mala na deda Karvaša veľký vplyv. Dostal sa do prostredia v tom čase elitne vzdelanej spoločnosti.“
ako sa takýto človek ocitol vo vláde Tisovho slovenského štátu?
Zuzana: Tiso ho tam zavolal. Aj keď musel veľmi dobre vedieť, že dedo nebol autonomista, že má za ženu Češku – evanjeličku, a že je dokonca slobodomurár, čo si netreba predstavovať ako svetové sprisahanie, ale ako členstvo v akomsi liberálnom klube podobnom neskorším Rotary klubom. Pred nemeckou okupáciou českých zemí bol členom československej vlády a bol jedným z dvoch ministrov tej vlády, ktorí po mníchovskej zrade hlasovali za ozbrojený odpor. Po okupácii sa vrátil z Prahy do Bratislavy a Tiso mu hneď ponúkol miesto v slovenskej vláde. Tiso jednoducho potreboval ľudí odborne schopných riadiť štát.
potom, čo vyhnali Čechov.
Zuzana: Áno. Mimochodom, babina bola dcéra českého profesora Růžičku, ktorý zakladal Lekársku fakultu v Bratislave. A myslím, že česká rodina jeho manželky mala na deda Karvaša veľký vplyv. Dostal sa do prostredia v tom čase elitne vzdelanej spoločnosti, ktorá sa pravidelne stretávala. Na tých stretnutiach sa preberali rôzne dôležité spoločenské témy. Pre neho to musel byť väčší svet, ktorému sa ale rýchlo prispôsobil.
kde sa odohrávali tie stretnutia?
Zuzana: Doma. V ich vlastných domoch.
v salónoch?
Zuzana: Áno, aj.
.čiže Tiso potreboval do vlády samostatného Slovenska človeka odchovaného do istej miery bratislavskými salónmi, v ktorých mali výrazné zastúpenie Česi. Tak nejako som si tú ich „svojstojnosť“ vždy predstavoval.
Zuzana: Potrebovali skoro každého, kto mal odborné znalosti. A dedo to chápal ako určitú svoju zodpovednosť. Tak sa ako neľudák ocitol v ľudáckej vláde.
Marek: Pričom to nebolo len jeho individuálne rozhodnutie. Konzultoval to s inými ľuďmi, napríklad s Vavrom Šrobárom a Štefanom Osuským. Oni ho podporili, pretože už vtedy verili v porážku Nemecka a obnovenie Československa. Aby bolo Slovensko na tento prípad pripravené, bolo treba obsadiť čo najviac vedúcich miest ľuďmi, ktorí boli súčasťou odboja.
lenže namiesto toho prišlo ešte pred koncom vojny zatknutie a vypočúvanie gestapom.
Marek: Vypočúvanie gestapom so všetkým mučením, ktoré k tomu patrí. Plus internovanie v koncentrákoch a nakoniec Hitlerom podpísaný trest smrti. Ako guvernér národnej banky a minister sa však dostal do skupiny stotridsiatich deviatich prominentných väzňov, kde bol napríklad princ hessenský, bývalý francúzsky premiér Blum, Churchillov synovec, Garibaldiho vnuk, Rusi, Gréci, Srbi a tiež Nemci, vrátane generála Haldera a pastora Niemöllera. Všetci mali podpísané rozsudky trestu smrti, ale hoci niektorých naozaj popravili, ostatným popravy odkladali. Ako išiel front, tak jednotky SS ich postupne presúvali z miesta na miesto, až ich nakoniec krátko pred koncom vojny oslobodil Wehrmacht – naozaj ich oslobodila nemecká armáda. Potom ich sústredili v jednom horskom hoteli v Južnom Tirolsku, nemeckí vojaci ich zverili do opatery majiteľky hotela a tam čakali na Američanov.
Zuzana: Asi pred piatimi rokmi sme navštívili v Alpách ten hotel, ktorý stále vlastní tá istá rodina. Vedie ho vnučka tej majiteľky, ktorá sa tam starala o deda a ostatných. Je to krásna dolina, na konci ktorej je pleso obkolesené horami, a tam je ten hotel. S pamätnou tabuľou a kaplnkou s fotkami tých väzňov. Čiže ideálne miesto na radosť z nádhernej prírody a pocit hrdosti na deda, ale ja som tam pocítila hlavne úzkosť z toho, že ešte ani tam nevedeli, či sa dožijú ďalšieho dňa.
ale dožili sa, Američania ich definitívne oslobodili a Karvaš sa dostal späť na Slovensko, kde ho čakal ďalší súd. Tentoraz nie kvôli Povstaniu, ale kvôli postaveniu v rámci Tisovho režimu.
Marek: Hneď po vojne bol takzvaný Národný súd s prominentmi režimu a ten súd Karvaša v plnej miere oslobodil. Takže nebyť komunistického prevratu, vyšiel by z toho celkom spravodlivo; nie ako kolaborant s nacistickým Nemeckom, ale ako človek, ktorý sa snažil o čo najnormálnejší život obyvateľov Slovenska, a ako kľúčová postava príprav Slovenského národného povstania.
Zuzana: Aj keď postavenie rodiny sa zhoršilo už aj pred februárom 1948. Ako guvernér národnej banky mal pridelený byt vo vile v Starom Meste, odkiaľ sa museli vysťahovať, takže chvíľu nemali kde bývať. Potom mu ponúkli nejakú inú vilu, ktorú mohol veľmi výhodne kúpiť, ale keď zistil, že je arizovaná po Židoch, tak to odmietol. Päťčlenná rodina s najmenším dieťaťom dvojročným sa tak musela spoľahnúť na rôznych známych, ktorí ich všelijako ubytovali. Ja som naňho vždy bola za tieto jasné morálne postoje hrdá, na druhej strane som si ale vždy uvedomovala, ako on tú rodinu celý čas ohrozoval. Pre národné záujmy a pre osobné svedomie.
Boris NémethMarek Markuš
a to hlavné ešte len malo prísť. Komunistický prevrat v roku 1948 znamenal ďalšie šikanovanie a mnohoročné väzenie. Nacisti aj komunisti mali úplne rovnaký inštinkt voči ľuďom s demokratickým zmýšľaním.
Marek: Po prevrate v štyridsiatom ôsmom si komunisti urobili nové súdy a Karvaša opäť uväznili. Karvašova rodina sa pritom veľmi dobre poznala s Husákovou rodinou. Keď Husáka počas slovenského štátu zavreli, tak sa jeho rodina obrátila na Karvaša, aby mu pomohol. Karvaš okamžite intervenoval a dostal ho z basy. Dosiahol to cez šéfa slovenskej tajnej služby – ten človek to hral na všetky strany, ako sa len dalo. Karvaš mal všetky najdôležitejšie informácie práve od neho. Takže Husákove prepustenie dosiahol cez riaditeľa tajnej služby. Ale keď sa po komunistickom prevrate dostal Husák k moci, o Karvaša ani nezavadil, ani na list mu neodpísal. V tomto bol Husák neuveriteľná sviňa.
oni sa tí komunisti od nacistov nikdy príliš nelíšili. A v poslednom čase sa dokonca spájajú tak dôkladne, že sú pomaly na nerozoznanie.
Zuzana: Deda zavreli komunisti dokonca dvakrát, ten druhý raz to už bol úplne absurdný proces. Ľudí, ktorých poslali v podstate k lopate, sa rozhodli súdiť ešte raz. Nie za domnelé staré hriechy, ale za úplne vymyslené nové zločiny. Obvinili ich zo sprisahania proti režimu, z podvracania republiky. Ľudia, z ktorých práve komunisti urobili nuly bez akéhokoľvek vplyvu, sa v tých funkciách pomocných robotníkov a účtovníkov kdesi na družstve mali dopustiť velezrady.
Na dedovom zdraví sa tie dve väznenia prejavili veľmi negatívne. Mával epileptické záchvaty, na jedno oko nevidel. A rodinu to tiež postihlo. Babina sa po tých zatknutiach nervovo úplne zrútila. Aj deti si to odniesli.
práve cez rodinu sa komunisti snažili ľudí zlomiť, ale pomerne často v tom neboli veľmi úspešní. Navonok možno aj hej, ale vo vnútri nie. Ako sa Karvašov príbeh uchovával v jeho rodine?
Zuzana: Ako si to ja pamätám, nebolo to nijako explicitné, ale vždy to bolo prítomné. Pritom dedo veľmi nerozprával, v tomto smere bola dominantná skôr babina. Tá rozprávala veľa o svojej pražskej rodine a väčšinou to boli historky z prvej republiky. Veľa sme sa dozvedeli aj od ich dvoch starších detí, Oľgy a Milana. Môj otec Ivan je od nich o viac než desať rokov mladší, ten už tie dobré časy Karvašovskej rodiny v podstate nezažil. Oľga a Milan zažili aj tie dobré časy, takže v nejakom zmysle prežívali to komunistické prenasledovanie ešte ťažšie. Ale nemali v sebe zatrpknutosť obetí. Rozprávali o tom období až s istou hrdosťou. V zmysle, že bolo to ťažké, ale obstáli sme.
rozprávali verejne alebo len v rámci rodiny?
Zuzana: Dedo počas normalizácie už nevystupoval verejne, ale trávil čas rozhovormi s mladými ľuďmi, keď ich učil konverzovať v cudzích jazykoch. Deti, najmä Milan, však neboli uzavretí len v rámci rodiny. Rodinné priateľstvá pokračovali, napríklad cez športové kluby. Milan hral tenis, súťažne robil jachting, venoval sa turistike, a tam všade sa stretávali ďalšie generácie tých rodín, ktoré sa za prvej republiky stretávali v salónoch. Aj v komunistických časoch si našli svoje platformy, svoje ostrovy normálnosti a slobody.
tenisové kurty, jachtárske kluby, má to v sebe taký prvorepublikový esprit.
Zuzana: Áno, ja si dokonca myslím, že oni tým v nejakom zmysle kopírovali predvojnový život svojich rodičov. Rodiny politických väzňov tým udržiavali to zosieťovanie z prvej republiky. A keďže dedo musel byť fakt mimoriadne schopný networker, tak počas komunizmu pretrvali aj niektoré medzinárodné väzby. Manželka toho švajčiarskeho veľvyslanca, ktorého sme už spomínali, chodila každý rok na Slovensko aj po jeho smrti a vždy skontrolovala celú našu rodinu.
„Jeho rozhodnutia dávno pred Povstaním neboli vykalkulované, boli to rozhodnutia svedomia.“
Všetci sme museli mať v kalendároch vyznačený deň, keď príde Mádo, aby sme boli voľní. Ceremónia prebiehala tak, že bol bohatý obed s piatimi chodmi – tam som sa naučila, čo sú to chrenové rolky – a po obede si Mádo každého z nás predvolala a dala mu tri otázky. Chcela vedieť, kde sme, čo robíme, ako sa nám darí. To bol tiež úplný závan prvorepublikového sveta v komunistických časoch.
Marek: A Milan pritom celý čas vedel, že príbeh jeho otca nesmie zostať zabudnutý. Preto o ňom napísal knihu, ktorá, samozrejme, vyšla až po osemdesiatom deviatom. Milan cítil, že ju musí napísať, že ten príbeh musí sprostredkovať širšej verejnosti. Imrich Karvaš nechcel po skúsenostiach s komunistami o sebe verejne hovoriť, preto to zobral na seba Milan. Mimochodom, rozlúčili sme sa s ním len nedávno – zomrel v požehnanom veku deväťdesiatdva rokov práve toto leto.
na záver chcem položiť jednu strašne navádzajúcu otázku, nemusíte na ňu odpovedať. Imrich Karvaš v čase, keď Slovensko kolaborovalo s totalitným režimom agresívnej imperiálnej mocnosti, ktorá viedla dobyvačné vojny na cudzom území, pripravoval spolu s inými ľuďmi ozbrojené vystúpenie proti vlastnému štátu. V mene princípov vyšších, ako je vlastný štát. Dnes sa slovenská vláda snaží kolaborovať s totalitným režimom agresívnej imperiálnej mocnosti, ktorá vedie dobyvačné vojny na cudzom území. Čo by dnes robil Imrich Karvaš? A čo máme robiť my?
Zuzana: Súhlasím s tým, že tu prežívame akési déjà vu. Ale ja sa musím priznať, že som na deda bola síce vždy hrdá, ale vnímala som ho tiež ako človeka, ktorý svoju vlastnú rodinu strašným spôsobom ohrozil. A ja, napriek tomu, že som Karvašova vnučka, by som asi uprednostnila rodinu. To ani nie je vec racionálneho rozhodnutia, taká jednoducho som. Keď vypukla vojna na Ukrajine, manžel bol práve v Amerike a moja prvá myšlienka bola, že ako dobre, že je tam a my môžeme ísť za ním. Čiže ja by som v kritickej situácii bez váhania letela za ním do Ameriky. A on by zas letel späť na Slovensko, aby sa zapojil do odboja. A čo by dnes robil dedo? Určite by sledoval Ukrajinu, sledoval by aj prisťahovaleckú vlnu v Európe a sledoval by, akým biznisom sa tu darí. Vždy hovorieval „buď tam, kde si užitočný“. Ale čo konkrétne by robil, to neviem odhadnúť.
uznávam, že je to extrémne hypotetická otázka, aj som zvažoval, či sa ju mám spýtať, nuž ale spýtal som sa.
Marek: Nie je to až taká hypotetická otázka, tie paralely sú naozaj desivé. Pri čítaní Karvašových pamätí pritom človeku až udrie do očí, že tesne pred a tesne po vypuknutí Povstania sa medzi bratislavskými elitami riešila hlavne otázka, či ešte veria vo víťazstvo nemeckých zbraní, alebo už nie. Lebo ak áno, treba sa od Povstania dištancovať, a ak nie, treba sa k nemu nejakou formou pripojiť. Tento pragmatický prístup bol v bratislavských vládnych kruhoch veľmi citeľný, ale rozhodne to nebol Karvašov prístup. Jeho rozhodnutia dávno pred Povstaním neboli vykalkulované, boli to rozhodnutia svedomia.
A ako by sa zachoval dnes? Tam si treba uvedomiť jednu vec, a síce, že pre mnohých podporovateľov Povstania boli spúšťačom informácie o tom, čo sa v skutočnosti deje so slovenskými Židmi. To bol zlomový moment, keď si viacerí ľudia uvedomili, že extrémne opatrenia typu ozbrojeného povstania, sú nevyhnutné. V súčasnosti tak ďaleko ešte nie sme, takto silný impulz tu zatiaľ nemáme. Ale keď súčasná garnitúra pomôže uniesť Rusom nejakého Ukrajinca, ktorý skončí niekde na Sibíri, bude prekročený akýsi rubikon.
Ale, berúc do úvahy tento rozdiel medzi minulosťou a súčasnosťou, myslím si, že o Karvašových rozhodnutiach môžeme povedať toto: Boli to rozhodnutia individuálneho človeka v danej chvíli, bez ohľadu na dôsledky. Najdôležitejšie rozhodnutia v živote sú nakoniec vždy osobné. Človek je zodpovedný pred Bohom, pred svojou rodinou, pred ďalšími generáciami. Myslím, že dnes by sa Imrich Karvaš rozhodoval rovnako ako pred osemdesiatimi rokmi.
(1973) pracuje ako kariérna koučka v oblasti personálneho rozvoja jednotlivcov vo vlastnej firme Vocato. Zaoberá sa vzťahom medzi kariérnymi rozhodnutiami a osobnostným profilom človeka, jeho záujmami, hodnotami a skúsenosťami. V minulosti pôsobila ako headhunterka a cez vlastné deti sa angažovala v správnych radách škôl C. S. Lewisa. Po odchode detí z domu začala bicyklovať s manželom a priateľmi popri Dunaji alebo s radosťou navštevuje festivaly klasickej hudby.
(1970) vedie vydavateľstvo Porta Libri, ktoré prináša knihy v oblasti líderstva, osobného rozvoja, psychológie, histórie a kresťanskej teológie. Je hlavným editorom slovenských vydaní kníh C. S. Lewisa a autorom prvej študijnej antológie jeho diela pod názvom Zaskočený príbehom. V súčasnosti sa tiež venuje výskumu komunitných ekosystémov a synergickej spolupráci podnikateľských, vzdelávacích, cirkevných a neziskových aktivít.