v rozhovore s Róbertom Bezákom sa dozviete aj:

• čo si myslí o otváracom ceremoniále olympiády
• prečo mnoho kresťanov ustrnulo v boji proti liberalizmu
• ako sa vyvíja katolícka cirkev na Slovensku 
• čo by pomohlo jej transformácii k väčšej otvorenosti 

pred niekoľkým týždňami navštívil Bratislavu po piatich rokoch profesor Tomáš Halík, ktorý sa počas vašej spoločnej bohoslužby v Bratislave o vás verejne vyjadril, že ste jeden z ľudí, kresťanov, biskupov, ktorý svojimi myšlienkami a aktivitami predbehli svoju dobu a preto ste boli v katolíckej cirkvi vytlačený na okraj. Ako ste vnímali tieto jeho slová?  

Ani som dobu veľmi nepredbehol, iba som chcel ľudí v cirkvi prinútiť, aby robili viac. Napríklad akcia Noc kostolov. Obhliadol som si to v Brne a vo Viedni, chcel som to prepojiť so Slovenskom, no nevidel som tu záujem. Napriek tomu, že sa to začalo organizovať, tak len okrajovo a nie celoslovensky, ako som chcel. Akoby sme v cirkvi nepotrebovali prezentovať sa, ukázať náš materiálny priestor. No prečo by sme nemali robiť cirkvi publicitu? Akoby, keď to nie je o krste a o sobáši, tak sa to neráta a je to zbytočné. Ale práve to sú tie malé krôčiky k ľuďom aj mimo cirkvi, keď môžu prísť do otvorených kostolov, má to svoje čaro. 

pre niektorých ľudí sa to zdalo byť nedôstojné, keď ľudia navštevovali kostoly ako múzeá. 

Ale prečo? Akoby sme sa báli, že sa tým zhanobujeme. Chcel som otvoriť v Trnave galériu, kde by sa robili výstavy, reštauráciu, kde by chodili aj kňazi, ľudia by s nami jedli za jedným stolom a spoznávali by sme sa neformálne. Veď aj v rodinách, z ktorých sme vyrástli, sme jedávali za jedným stolom a veriaci, a nielen tí, sú naša rodina. Veľa vecí je už pasé a som z toho stále smutný. Toto bolo to moje takzvane progresívne, čo sa mnohým nepáčilo. Vadilo im to, akoby cirkev nechcela byť pre ľudí zaujímavá. 

Nepovažujem sa za žiadneho vizionára v cirkvi, nič nové som neobjavil, len som pohliadol za horizont Slovenska, kde som videl, ako sa pracuje v cirkvi a chcel som to priniesť aj na Slovensko. To čo som hlavne chcel bolo, aby bola cirkev taká normálna, pre ľudí, kde sa cítia dobre.  

obraz slovenských cirkví je len obrazom našej spoločnosti, ktorá je uzavretá do seba, už len v porovnaní zo susednou Českou republikou alebo Rakúskom. Ako vnímate svoju materskú katolícku cirkev tridsaťštyri rokov po Nežnej revolúcii? Napáchla „ovcami“ a stala sa poľnou nemocnicou, ako cirkvi radí pápež František? 

Poznám na Slovensku mnohých kňazov, ktorí sú takto „napáchnutí“, ale sú málo viditeľní. Žijú skromne a pomáhajú ľuďom vo svojom okolí. Takých kňazov je veľa. Len ich nevidno a vidno hlavne tú administratívnu cirkev, čo sme hlavne my, biskupi a dekani. A najviac viditeľné je práve to, čo robia biskupi, dekani a nie ostatní kňazi po dedinkách a mestečkách. Cirkvi na Slovensku chýba jednotný hlas. Aj naša cirkevná história je taká zvláštna posledných sto rokov na Slovensku. Pripomeniem len kardinála Jána Korca, ktorý bol najskôr veľkou osobnosťou, no potom sa posunul kamsi, kde už bol pre mňa neprijateľný, keď stál vedľa Mečiara. Dnes sa preto kardinálom Korcom zaštiťuje aj Róbert Fico a mnohí iní bývalí komunisti.