nie je náhodou človek ten typ predátora, ktorý potrebuje čulý pohyb nato, aby prežil? Nie je rýchlosť chyba, ale vlastnosť? Keď som šiel na stretnutie, predstavil som si gepardy, ktoré sa rozhodnú, že by bolo fajn spomaliť, a je to zvláštna predstava.

Nie som extrémista, ktorý by bol len za pomalosť. Mám rád aj rýchlosť a často sú rýchlejšie veci lepšie. Revolúcia pomalosti je o tom, robiť veci primeranou rýchlosťou. Rozličným tempom. Hudobníci majú termín tempo giusto, to je primerané tempo. Niektoré skladby sa hrajú rýchlo, niektoré pomaly. A o tom to celé je. Robiť veci tak, ako sa to v danej situácii hodí. Pomalosť je aj o tom, robiť len jednu vec naraz, lebo kvalita je dôležitejšia ako kvantita. Nie je to o tom, robiť veci tak rýchlo, ako sa dá, ale tak dobre, ako sa dá. Preto sa pomalosť rozšírila do všetkých sfér života: cestovanie, jedlo, sex, manažment, medicína, hudba. A keď sa bavíme o gepardoch, gepard je perfektnou metaforou pre pomalosť. Keď sa pozrieme na jeho spôsob života, 85 až 90 percent svojho času odpočíva, takže je spomalený, aby mohol využiť svoju rýchlosť v pravej chvíli a chytiť korisť. 

Vidíme to aj u športovcov, napríklad Lionel Messi, ak môže, zastane s loptou a čaká na správnu chvíľu. A keď nastane, nadľudskou rýchlosťou zaútočí. Ďalšia vec pri športovcoch je, že aj keď sa hýbu rýchlo, myslia pomaly, teda v zmysle uvážene. Športovcov charakterizuje, že pri svojich výkonoch vedia mať akoby dosť času vyriešiť situáciu.

vy asi nemáte, súdiac podľa vašej knihy, veľmi v láske priemyselnú revolúciu, pretože priniesla do našich životov rýchlosť, a vyjadrujete sa o tomto období dosť kriticky. 

Priemyselná revolúcia priniesla dobré aj zlé veci. Z hľadiska životného prostredia to zjavne nebola dobrá vec, na druhej strane priniesla pohodlie, komfort, bezpečnosť, technológie. Ja napríklad milujem technológie. Nechcel by som sa vrátiť do predindustriálnej éry. Na priemysel a technológie sa hľadí ako na neutrálne entity a všetko záleží na tom, ako ich použijeme. Ja to vnímam tak, že ich často používame nesprávnym spôsobom. 

kritika údajného multitaskingu, teda paralelného riešenia viacerých úloh sa mi páči, lebo mozog človeka ho nie je schopný, dokonca ani ženský mozog, ako sa dlho tvrdilo. Sme schopní iba viac alebo menej rýchlo prepínať úlohy v mozgu a to nie je efektívne.

Odkedy pred dvadsiatimi rokmi vyšla moja kniha, uskutočnilo sa v tejto oblasti veľa výskumov. Porovnávali ľudí, ktorí sú rýchli multitaskeri, s ľuďmi, ktorí vedia sústredene riešiť jednu úlohu. Dostali rovnaký zoznam úloh a tí, čo robili viac úloh naraz, urobili viac chýb a ešte im to aj dlhšie trvalo. Čiže sa ukazuje, že robiť veci pomaly v konečnom dôsledku môže znamenať, že ich urobíme rýchlejšie. 

v knihe sa veľa zaoberáte deťmi a potrebou zabezpečiť im viac voľného času pre seba. Pričom je paradoxné, že deti vlastne až do 20. storočia to typické detstvo nemali, boli to vlastne malí pracujúci. Kedy sa vlastne začalo to klasické detstvo?

Áno, je pravda, že v minulosti deti zvykli pracovať, ale zmysluplná práca pre spoločnosť sa začínala, keď malo dieťa sedem-osem rokov. Dovtedy ich život napĺňala hra, takže neprišli o „pomalé detstvo“.