svoje charakteristické postavičky a zvieratká maľuješ desaťročia, vždy prinášajú radosť a sú vždy zasadené do nejakého iného kontextu. Niekoľkokrát si maľovala na Pohode, počas festivalu vznikali v živom čase obrazy na stene, ako si na to spomínaš?

Na Pohodu som chodila od roku 2006, celé to začalo takým šikmým betónovým plotom, ktorý chcel Mišo okrášliť, to tam ešte chodili nákladné autá plné vojakov, lebo to vtedy bolo funkčné vojenské letisko. Tí na mňa pokrikovali, že čo to tam robím, tak som im tam spontánne napísala odkaz, ktorý nebol na pôvodnej skici: Be Nice.

Postupne tam vznikli ešte dva ďalšie bloky, potom sme robili ploché vyrezané sochy, tie sa tam dosť dlho každoročne oprašovali a oživovali okolie detského stanu. Iný rok sme robili veľmi príjemnú debatu s Jurajom Kušnierikom a Monikou Kompaníkovou, tam som pár minút aj čítala moje básne. Párkrát som maľovala naživo menšie formáty v Martinus stane, aj počas čítačiek, raz som púšťala muziku v Roller disco stane. Sú aj poháre, na ktorých je vytlačená prvá stena Be Nice. 

ako ste sa zoznámili s Mišom Kaščákom?

Na Kominárskej, to bol alternatívny rockový klub, ja som tam vešala svoju prvú výstavu. Na Kominárskej som doslova žila, bola som aj za barom, tlmočila som, keď tam hrali zahraničné kapely – vtedy ešte nevedelo po anglicky toľko ľudí ako teraz. No a keď som odišla do zahraničia, Mišo bol jediný, kto sa iniciatívne snažil dostať ma sem. Roky ma aktívne podporoval a prepájal s ľuďmi, a takto vzniklo veľa spoluprác, výstav.