obdobie, keď sme začali robiť Lampu a ty si v Slovenskej televízii robil program Reportéri, si ja pamätám ako obdobie slobodnej tvorby, ty?
Áno, mal som podmienku, že to bude slobodné. A aj to slobodné bolo a ja som sa tú slobodu snažil redaktorom poskytnúť v maximálnej možnej miere.
my sme na začiatku mali skôr taký pocit, ako by to mohlo vyzerať. Keď si začínal s Reportérmi, mali ste to nejako dôkladnejšie vymyslené alebo to bol tiež systém „uvidíme“?
Skôr to bolo že „uvidíme“ a napodobnili sme aj iné relácie. Ale tam vlastne nemáš veľmi čo vymyslieť, je to investigatívna relácia a dôležité je to, čo ten novinár zistí, ako to natočí a či tomu vôbec ľudia porozumejú.
spočiatku sme narážali na strašné problémy. V televízii nám hovorili, že to nemôžte tak robiť, s týmto nábytkom a podobne. Bolo pri sledovaní tieto problémy vidieť?
Nie, ale bol som sa pozrieť, keď ste to chystali, bol tam takýto podobný nábytok. A ja som si hovoril, že ste sa zbláznili. Nejako čudne ste to nainštalovali, nejaké lampy tam boli, vravím si, toto bude riadny prúser. A nebol.
keď sa pozrieš na tých 20 rokov, má zmysel robiť typy programov ako .pod lampou alebo Reportéri v krajine, ako je Slovensko?
Má. Len problém je, že v akej sú kvalite, .pod lampou v televízii už nie je, samozrejme.
ani Reportéri tam nie sú.
Boli tam dosť dlho, ale vykostení. Ale ja si pamätám, že vtedy všetky noviny dva-trikrát do mesiaca preberali všetko, čo sme zistili. Nehovorím, že to bolo profesionálne dokonalé, ale prinášali sme informácie.
boris némethEugen „Jeňo“ Korda bol hosťom úplne prvej aj poslednej Lampy v jej prvej ére v STV.
na začiatku som veľa rozmýšľal, ako to robia najmä v Českej televízii. Kedysi tam bol program Sněží, robili tam diskusiu otec a syn Schulzovci, ktorí boli spolu aj v Slobodnej Európe. Chceli sme do STV vniesť niečo iné, než bolo zavedené. Podarilo sa to najmä vďaka tomu, že riaditeľ nakoniec povedal, dobre, urobte to tak. A ty? Keď robíš investigatívu vo verejnoprávnej televízii, narážaš na odpor politikov? Zažívali ste ich telefonáty?
Mne politici nemali odvahu priamo volať. Volávali Rišovi Rybníčkovi. On s tým za mnou nechodil až na jeden prípad, keď mu volal pán Kaník, keď sa rozbiehal prvý pilier, a Rišo sa spýtal, že čo to robíte, veď Kaník dáva peniaze aj do televízie. Hovorím Rišovi, veď si to poď pozrieť. On si to pozrel a povedal, že je to v poriadku, nič sa nedeje. Inak to bola moja jediná podmienka: že budem v televízii, pokiaľ nebude zasahovať.
po 20 rokoch sme v situácii, že verejnoprávna televízia už vlastne neexistuje, je premenovaná a prerobená na štýl tejto koalície, ale aj súkromné televízie sú pod takým politickým a ekonomickým tlakom, že mnohí kvalitní reportéri a moderátori odchádzajú. Ty si zažil za Mečiara obdobie, keď ľudia museli z televízií odchádzať z politických dôvodov. Vracia sa?
Je to podobné, ale ja si nemyslím, že to bude len v ekonomických tlakoch. Tam bude nejaká duševná spriaznenosť s týmto režimom. Vieme, kto bol nebohý pán Kellner, ku komu inklinoval, kde robil najväčšie biznisy a, iste, Fico by im ich mohol okresať. Dali prednosť peniazom a aj dobrým vzťahom s Robertom Ficom. JOJ ani veľmi nemusela meniť náplň, v princípe bola taká ako dnes. Ja som nikdy nejako zvlášť nesledoval TA3, teraz si ju niekedy pozriem a poviem si, že je niekedy aj lepšia ako Markíza, lebo to sa už naozaj nedá pozerať.
obaja sme zažili začiatok 90. rokov, keď zvíťazil Mečiar. Pár médií hovorilo veci tak, ako naozaj sú, vo veľkej presile boli tí druhí. A teraz je to znova tak a zdá sa, že sa to nedá vyhrať, ak má nejaká moc v rukách najväčšie televízie a ešte aj celý bulvár. Alebo sa dá?
Uvidíme o tri roky. Aj bulvár aj zotročené médiá budú musieť niečo povedať, nedá sa celkom vyhnúť problémom, ktoré tu budú. Robert Fico a spol. používali sociálne médiá veľmi efektívne a už sa to učí aj súčasná opozícia. Michal Kovačič vyzbieral skoro 600-tisíc na projekt nového spravodajského kanálu. Uvidíme, ako sa uchytí. Nemôžu to celkom zvalcovať. Nejde to tak rýchlo, aj Orbánovi to trvalo nejaký čas.
pamätáš si situáciu, keď si bol v poslednej relácii .pod lampou?
Úplne presne. Bol som vo výpovednej lehote, vyhodili ma za Hedvigu Malinovú. Nakrútil som o nej prvý diel, použil som zábery z tlačových konferencií Roberta Fica a Roberta Kaliňáka s tým, čo tam hovoria a čo je vo vyšetrovacom spise, ktorý som získal od obhajcov Malinovej, dal som ho jednému policajtovi posúdiť a vyšlo z toho niečo úplne iné, ako oni tvrdili. To som postavil do kontrastu, odvysielali sme to, pán Kaliňák sa sťažoval, že sme im nedali slovo, išiel som robiť druhý diel, oslovil som ho, ešte u neho robil tlačového tajomníka pán Tomáš, a nechceli do toho ísť. Tak som im povedal, že sa budem na to pýtať na tlačovke. Potom mi Tomáš zavolal, nech prídem po tlačovke za pánom ministrom, tak sme si sadli a asi 15 minút sme sa bavili. Napokon som sa spýtal – pán minister, tak idete do toho? On, že nie. Hovorím, tak načo sme tu sedeli? Ja to urobím aj bez vás. A on na to, že sa mám ponáhľať, že už tam dlho nebudem. Krátko nato ma vyšmarili z televízie. Zavolal si ma riaditeľ, pán Hreha, ktorý tam tiež dlho nevydržal, a oznámil mi, že končím. Potom si prišiel ty a spýtal sa ma, či by som neprišiel do Lampy. Tak si hovorím, čoby nie, veď tu už dlho nebudem. Bol to šok, lebo ja som si tam sadol, ty si sa ma popýtal na to, čo sa dialo, boli tam ešte nejakí vedci, myslím že Martin Mojžiš, a potom si sa spýtal niečo v tom zmysle, či má zmysel, aby sme robili pre televíziu, ktorá takto vyhadzuje ľudí. Odpoveď bola, že nemá. Tak si to zrušil a čo sa dialo potom, vieš najlepšie ty.
relácia skončila. Oni ešte vymysleli, že urobia svoju reláciu .pod lampou, moderovala to pani Vargová, ja som mal iba jeden vstup, prečo nemôžem spolupracovať s ľuďmi, ktorí ťa vyhadzujú za pravdivú vec. A potom som sa v médiách, tých „dobrých“, dočítal, že sme to urobili, aby sme na seba upozornili, lebo v iných televíziách dostaneme lepšie podmienky a peniaze. Blbosť. Nič sme nedostali. Bola to veľmi poučná doba. Dnes máme rok 2024 a veci, aké sme zažívali za Mečiara a vlád Smeru, zažívajú mladší novinári. My sme na to nejako reagovali. Keď sa pozrieš na dnešných novinárov na Slovensku: Je nová generácia pripravená na takéto útoky, podrazy? A vydržia?
Niektorí áno. Napríklad spomeniem Miša Kovačiča, ktorého tiež obviňovali, že si chce robiť reklamu, ale veď nemôže si nechať po sebe skákať! Nemyslím si, že takýchto novinárov je menej ako za našich mladých čias. Pozerám, že odchádzajú novinári, ktorí sa nenechali zlomiť peniazmi. Nebudú to mať jednoduché. Ale zachovať si chrbticu je dobrá investícia do budúcnosti.
myslíš, že na Slovensku ešte niekedy vznikne niečo ako relácia Reportéri?
Bol by som rád. Ľudí na to máme.
teraz prichádza človek, s ktorým sme .pod lampou naozaj začínali, Mario Homolka. Relácia začala v roku 2004, my sme sa s Mariom začali stretávať v roku 2003. Pamätáš si na tie stretnutia? Ja viem aj, v ktorej krčme boli.
Pamätám si vznik názvu, boj o vizuálnu podobu scény s úradníkmi televízie, prvé stretnutie s televíznym architektom, ktorému sme vysvetľovali, že nechceme scénu v štýle „Doma s Markízou“, kde je pestrofarebný koberec, pestrofarebná sedačka a podobne. Rozprávali sme mu o thonetkách z prelomu 19. a 20. storočia, o diskusných kluboch vo Viedni a Budapešti, a on prišiel so scénou v štýle „Doma s Markízou“, akú sme presne nechceli.
to boli také pôrodné bolesti. A ako celok – bol to risk?
Išli sme na neprebádané územie. Pred 20 rokmi neexistovali malé televízie, aké má dnes každé periodikum. Neexistovali sociálne siete a jediné diskusie sa na nás valili z veľkých kamenných televízií. A tie boli naučené, že diskusia je obleková, diskutujúci sedia na obrovských gaučoch, sú od seba ďaleko, scéna musí kričať, je tam veľa svetla a vo výsledku je to neosobné. A my sme prišli s tým, že scéna je tmavá, sú tam len stoličky thonetky, nasvietení sú ľudia, bodovým svetlom, v pozadí sú len lampy. Diskutujúci mohli kedykoľvek vstať a zobrať si čaj, kávu. Vtedy bola 60-minútová diskusia už veľká a všetky tieto diskusie sa končili tým „bohužiaľ, už nám končí čas, musíme skončiť“. My sme si povedali, že skončíme, keď bude téma vyčerpaná. A sedieť budeme tak, že si budeme vidieť do tváre a keď vystriem ruku, môžem sa spoludiskutujúceho dotknúť. Snímať ich budeme v detailoch, chcem ako divák vidieť diskutujúcim do očí. Nebudú tam len veľké kamery, ale aj malé ručné kamerky. Plno nových vecí a pre kamennú televíziu to bol samý problém. Lebo to je fabrika, tam sa vyrába, tam sa netvorí. Má to, samozrejme, svoju logiku, lebo tam sú stovky zamestnancov, ale je to fabrika, kde sa ťažko presadzuje niečo nové.
no a keď sme to všetko riskli, presadili, ako to vnímaš po 20 rokoch? Podarilo sa to?
Myslím si, že áno. Hovorili sme si, že budeme volať ľudí, ktorí majú čo povedať, budeme sa snažiť ísť po obsahu, a za tých 20 rokov sa mnohé iné diskusie všeobecne vyvinuli týmto smerom. Stále je dosť tých, ktoré sú mlátením slamy, hlavne na malých webových kanáloch. Ale diskusie sú stále lepšie. Forma Lampy sa často kopíruje, kamery chcú vidieť ľuďom do očí, nepredáva sa scéna, ale myšlienka toho, kto rozpráva. Strihá sa významovo. Kedysi sa strihalo tak, že kto rozpráva, je v zábere.
boris némethRežisér Mario Homolka je spoluautorom konceptu, ktorý vo vtedajšej STV vyvolával zdesenie.
čo si vlastne videl z réžie za tých 20 rokov?
Zaujímavých ľudí, ktorých ma baví počúvať. Inak, dvadsaťročná história Lampy je vlastne históriou ficizmu. História nástupu gaunerov, lotrov, kradnutia, klamstva, cynizmu ruského typu a nespravodlivosti. A keďže hlavným zmyslom štátu je spravodlivosť, tak je to vlastne história rozkladu štátu. A za tridsať rokov sme sa dostali do stavu, keď sa hrá o jeho samotnú existenciu.
no a teda, malo to význam?
Dnes si možno hovoríš – sme v bode nula, sme späť. Ale pozri sa, za Mečiara sme zažívali situáciu, keď mal až 80-percentnú podporu. 80 percent ľudí nebolo schopných vidieť... doslova vidieť. V súčasnosti je to zhruba 55 : 45. Jednu generáciu trvalo, aby sme sa dostali na tento pomer z 80 : 20. Mentalita komunity sa dá zmeniť iba evolučne.
ideme ďalej?
Ideme ďalej. Aký by to malo inak význam?
keď sme sa bavili na začiatku, mali sme obavy, že keď chceme volať zaujímavých hostí, po polroku nebudeme mať koho volať. To sme úplne vážne riešili...
Áno. Niekto mi povie: „Voláte tam stále tých istých ľudí, ale ja vás stále pozerám“. Sú relácie, kde sa nestriedajú ľudia, ale témy, na ktoré reagujú tí istí ľudia a stále majú čo povedať. Tu nie sú stále tí istí ľudia, boli ich stovky, predsa len sme malý štát, ale aj keď sa niekto vráti, sú to vždy iné témy.
za tých 20 rokov, ktorých sa dožila Lampa aj .týždeň, bol František Mikloško naším častým hosťom. Ako si to ty tých dvadsať rokov vnímal?
V prvom rade, ja som nielen vnímal dvadsať rokov .pod lampou a .týždeň, ale ja som stál pri základoch. Keď skončilo Domino fórum, tak sme chodievali do Jasminu a tam sa rodila myšlienka .týždňa. Viem presne, v akom rozpoložení si bol, do akého obrovského diela si sa púšťal. Cítim potrebu povedať, že proste tých 20 rokov ten .týždeň, jeho tvár, vytváraš ty a aj tú Lampu. Ty nesieš na sebe všetku ťarchu, klobúk dolu. Od Novembra 89 alebo, dobre, od roku 1991 si stále prítomný na mediálnej scéne a stále sa aktualizuješ, lebo za tých 32 rokov človek musí vyhorieť. Ja som presvedčený, že ti pomáha tvoja otvorenosť, a k nej ti zrejme pomáha Lampa a aj táto kaviareň, ktorú si znovu len ty založil a ktorá je vynikajúca, lebo sa stala centrom podobn zmýšľajúcich ľudí. Takže skôr, ako zaprajem niečo .týždňu a Lampe, musím zapriať tebe, aby si vydržal. Si osobitným fenoménom na slovenskej mediálnej scéne a formuješ mienku. Pokiaľ ide o mediálnu scénu, zažili sme tu všetko, časopisy prichádzajú a odchádzajú, rozchádzajú sa redakcie. To, čo je dobré, ide ďalej, to, čo je slabšie, odumiera. Ale kľúčový význam má aj .týždeň, aj Lampa. Ja som si uvedomil už za komunizmu a v novembrových dňoch, čo znamená, že aj nejaká malá názorová skupina udržuje kontinuitu a vydrží všetky neduhy počasia, všetky útoky. Teda keď prídu rozhodujúce okamihy, je tu niekto, kto má názor, kto môže formovať spoločnosť. To bola Charta 77 – pritom oni boli úplne odstavení. Ľudia od nich dávali ruky preč, lebo každý, kto sa s nimi stretol, mal problémy s ŠtB. A v novembri 89 nebol nikto iný, kto by mohol jednať s vládou Adamcovou, len oni, Havel a Dienstbier, a ďalší. To má obrovský význam. Tu sa vytvára prostredie okolo týchto dvoch médií, ktorými sú Lampa a .týždeň, vy udržujete kontinuitu slobodnej tlače, vy ste otvorení, otvorení pre ľavičiarov, pravičiarov, pre veriacich, pre neveriacich. Udržuje sa tu nejaký normálny pohľad na demokraciu, na život na Slovensku a ako by to Slovensko malo vyzerať. V tomto smere ja tomu prikladám obrovský význam, a to je obrovská moc médií.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.