začnime od konca. Váš celovečerný debut v Stuttgart Ballet je inšpirovaný Božskou komédiou Danteho Alighieriho. A hoci sa Komédiou nazýva, to dielo je všetko, len nie komédia. Ak si človek prečíta váš profesijný životopis, povedal by si, Romanovi Novitzkému všetko ide ako po masle, absolvoval skvelú tanečnú kariéru, teraz fotí, tvorí pre scénu, je pohodový človek, ako sa vôbec dostal k tomuto dielu, čo ho trápi, čo nám chce povedať? 

Nie, ani u mňa nejde všetko ako po masle. Som síce pozitívne naladený, easygoing, to o sebe viem, ale som aj citlivý. Zaoberám sa tým, kde žijem, ako žijem, ako veci na mňa vplývajú, ako ja vplývam na svet. Kam to všetko okolo mňa smeruje. A pretože som citlivý človek, som aj empatický, vnímam svet okolo seba citlivo. Možno to nedávam o sebe vedieť. Neupadám do depresií, ale sú veci, ktoré ma trápia a zaoberám sa nimi. To je základ. O to viac, že odkedy mám rodinu, dostávam sa do stredného veku života – presne ako to v prvej tercíne napísal sám Alighieri –, rozlúčil som sa s kariérou tanečníka, prichádza nová éra môjho života, teda všetko to, čo ma inšpirovalo, do mojich myšlienok vpadá. 

komédia teda prišla akosi prirodzene? 

O Danteho diele som nevedel až tak veľa, ale vždy ma tak nejak provokovalo, chcel som o ňom vedieť viac, hlbšie, obsahovo ma to veľmi lákalo. Čítal som anglický preklad, slovenský som nenašiel, je to asi vypredané, a zo Stuttgartu sa ťažko hľadá niečo v slovenských knižniciach. Pomohla mi jedna pani profesorka, ktorá je expertka na Danteho, odporučila mi preklad a dala mi niekoľko rozborov. To dielo je veľmi komplexné a mohli by sme sa o ňom rozprávať hodiny. Ja som si z neho vybral niekoľko vecí – nezabúdajme, ako a kedy dielo vznikalo, čo všetko trápilo Danteho v jeho „strede dráhy životnej“, aké boli dobové politické, spoločenské pomery, bol vyhostený z Florencie. Neviem, aký bol človek, asi trochu depresívnejší než ja, ale kládol otázky, ktorými sa zaoberám aj ja. Môj druhý syn sa narodil vlani v júni, nosil som ho na hrudi, on pokojne spal, ja som sa prechádzal a rozmýšľal som, nie nejako pesimisticky, ale o tom, čo sa deje vo svete, čo sa mi mnohokrát nepáči, do akého sveta prišiel. Máme staršieho, sedemročného syna, on už otázky kladie, a zrazu som zistil, že je vo mne istá zmätenosť zo sveta, v ktorom žijeme. Žijeme vo víre informácií, ale aj dezinformácií a klamstiev, sám si kladiem otázku, kde nájsť vodidlo, a z toho nejako automaticky plynie aj spomínaná zmätenosť. 

na ktorú hľadáte liek tvorbou?

Nechcel som vytvoriť niečo, čo vyzerá super a efektne, skôr to išlo z hlbšieho vnútra, ani som nepomýšľal na to, čo si o tom ľudia pomyslia, tvoril som, ako som cítil, a vedel som, že inak to ani nemôžem. A možno balet ani nejde do takej hĺbky otázok, kam spejeme, kam speje ľudstvo, ale pýtam sa, čo je dnes raj a peklo, čo tieto slová znamenajú dnes, či sa vôbec dajú tie časti rozdeliť a čo pre mňa dnes znamená očistec.