popravde by to mal byť jubilejný 50. ročník, ale covid spôsobil, že sa výročie posunulo. Od piateho ročníka v roku 1979 je spolu s Petrom Lipom nerozlučnou súčasťou festivalu, pred revolúciou ako zástupca agentúry Slovkoncert, ktorá sa po revolúcii preformovala na Rock Pop Jazz, neskôr Rock Pop Bratislava. Jazz v názve chýba a pravda je taká, že ani na „džezákoch“ to nie je úplne výlučný žáner. Ale kto si už dnes trúfne povedať, kde začína a končí jazz?

ty si bol rocker, ako si sa dostal k jazzovému festivalu?

Na produkčné stretnutie ma poslal môj vtedajší šéf, Ľudovít Štassel. Ja som si hovoril, preboha, čo tam budem robiť? Ale s Petrom Lipom, ktorý od začiatku jazzáky dramaturgoval a organizoval, sme si sadli. Lebo máme radi dobrú hudbu. A sedíme si dodnes. 

za bývalého režimu boli práve Bratislavské jazzové dni podujatím, na ktoré už v 70. rokoch začali chodiť veľké svetové, aj americké hviezdy. Kým iné žánre hudby boli vtedy nepovolené, jazz mal u súdruhov povesť, že je to hudba utláčaných černochov, čo je, samozrejme, hlúposť, ale viem, že jazzmani tento hoax u vrchnosti účelovo podporovali, robili ste to aj vy tak?

Samozrejme. Jazz nevyvolával záujem zhora, ale všetko muselo schvaľovať ministerstvo kultúry a nám to prechádzalo. To Bratislavská lýra mala stále nejaké problémy, každý druhý alebo tretí ročník. My sme mali na zahraničnom oddelení Slovkoncertu skvelú referentku, Moniku Lörinczovú, žiaľ, už tu nie je, ktorá jazz milovala a urobila veľký kus roboty. A zrazu prišli ponuky od umelcov ako Herbie Hancock.