ten rozhovor trval dlhšie, než sme sa pôvodne dohodli. Vyše polovicu z vyčleneného času sme sa totiž venovali jeho otázkam, ako sa darí Slovensku. Zaujímalo ho všetko: politická situácia, kultúra, vzťahy medzi ľuďmi, očakávania do budúcna. Opisovala som, hľadala vhodné prirovnania, približovala som stredoeurópske detaily akčnému mužovi z amerického Juhu.

„Odpusťte, až sa hanbím, že o vašej krajine tak málo viem,“ povedal odrazu. Uvedomila som si jednu vec: ak máte predsudky o Američanoch ako o arogantných ľuďoch, ktorí si myslia, že pojedli všetku múdrosť sveta, v praxi komunikácie s nimi by ste o ne veľmi rýchlo prišli.

David chcel vedieť, aký vzťah má vláda Roberta Fica k Viktorovi Orbánovi, aký k Vladimirovi Putinovi, či hrajú podľa rovnakých „nepravidiel“ a používajú rovnaké scenáre. Spomínal, čo sa o orbánizme dozvedel z prvej ruky – od Michaela Ignatieffa, bývalého rektora Stredoeurópskej univerzity, ktorého Viktor Orbán vyhnal z Maďarska. Pýtal sa na stav slobody médií na Slovensku, na šance, že sa to u nás zlepší. Sedeli sme spolu, prepojení technológiou, každý na inom brehu Atlantického oceánu, a ja som si uvedomila druhú vec, že toto je ďalší Američan, ktorý sa tak úprimne zaujíma o osud Európy, lebo ho vníma ako neoddeliteľný od osudu Ameriky. Takíto ľudia v skutočnosti tvoria transatlantické partnerstvo.