od atmosféry V-klubu, známeho „Véčka“, cez celý rad matadorov slovenskej hudby, ale aj literátov. Špeciálnu pozíciu v jeho portfóliu má Meky Žbirka, s ktorým sa priatelil, chodili spolu do základnej školy, pravidelne pracoval, a tak prišlo na svet niekoľko ikonických fotografií. Ale nielen jeho. Kto v slovenskej kultúre niečo znamená, určite ho mal v hľadáčiku Stanley, ako odjakživa Petrovi hovoria (a aj táto prezývka má súvis so Žbirkom, aj keď nie Mekym, ako sa neskôr dozvieme).

niekde som čítal, že prvé tvoje fotky, ktoré vyvolali pozornosť, boli z roku 1968 po začiatku okupácie. K nim sa dostaneme, ale bol si v tom čase už nejaký aktívny fotoamatér, alebo to bolo šťastie začiatočníka?

No, veľa som toho s fotením neskúšal, otec mal nejaký fotoaparát, ale ten sme skôr rozoberali, ako sme s ním fotili. Ale potom som mal na základnej škole spolužiaka, ktorého otec bol šéfom reštaurácie, čiže boli na tom finančne lepšie. Mal Flexaret a bavilo ho fotiť, tak ma k tomu pritiahol. 

Tuším som s ním urobil aj fotku triedy. Tie fotky z roku 1968 som urobil s bratovým sovietskym fotoaparátom značky Ljubiteľ, aby ho získal, brigádoval, rozvážal mlieko a pečivo, a ochotne ho požičal aj nám, svojim bratom – ja mám ešte dvoch bratov a tri sestry.

ostalo to v rodine? Fotia ešte niektorí súrodenci?

Brat tiež fotí a teraz, ako je na dôchodku, tak sa do toho poriadne pustil a darí sa mu.